Krstenie knihy sa uskutočnilo na konferencii, venovanej prezentácii, čo sa urobilo v prospech životného prostredia na Slovensku v roku 2011 a čo môže byť inšpiráciou a prínosom aj pre Európu. Témami konferencie bola prezentácia poznatkov vplyvu pretvárania krajiny človekom na zmenu klímy a jej dôsledky, prezentoval sa Vládny program revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí SR i ako občanom v 488 obciach na Slovensku program zmenil život. Rozprávalo sa o znova nadobudnutom pocite užitočnosti tých, ktorí získali prácu na programe revitalizácie krajiny. Prezentácie budú uverejnené na webovom portáli orzanizátora konferencie www.npoa.sk.
Na konferencii sa zúčastnili zástupcovia Národnej rady Slovenskej republiky, bývalá premiérka Vlády SR, zástupcovia zahraničných diplomatických zborov a svetovej ochranárskej organizácie WWF, vedecko-výskumných inštitúcií, odborných organizácií, starostovia i obyčajní ľudia.
Krstnými otcami knihy je známy reportér a cestovateľ Henrich Krejča a populárny herec Mišo Hudák.
V diskusii krstných otcov s autorským tímom vznikali námety, ako získané poznatky na Slovensku ponúknuť vo svete tým, ktorí majú s vodou problém.
Mišo Hudák, neskrýval údiv, ako veľa práce na revitalizácii poškodenej krajiny sa urobilo od konferencie "Osud vody", ktorú osudovo moderoval 12. 12.2011 o 12,12 hodine v Hranovnici.
Na 232 stranách dvojjazyčnej publikácie (SK-ANG) je prezentovaných 500 riešení, ktoré sa zrodili na Slovensku a ponúkajú riešenia ako obnovovať poškodené častí lesnej, poľnej i urbannej krajiny. Okrem ponúkaných riešení, kniha sa zrodila aj preto, aby verejnosť malá prehľad za čo autori Vládneho programu revitalizácie krajiny sú kriminalizovaní.
Ponúkam niekoľko viet z úvodnej kapitoly:
Platón, ktorého sme si v tomto úvode zvolili za jedného zo sprievodcov, popisuje degradáciu svojej kedysi prosperujúcej vlasti po jej odlesnení: „Pôda splachovaná z hôr sa nikdy nikde neuchytila, ale len odpadávala a mizla v [morskej] hlbine... zostala len holá kostra krajiny..."[1] Fotografie v prvej časti tejto publikácie dostatočne dokumentujú poškodzovanie slovenskej krajiny činnosťou človeka a procesy erózie podobné tým, ktoré štyri storočia pred Kristom popísal Platón. Tvorba pôdy sa v našich podmienkach udáva v stotinách až tisícinách milimetra ročne, erózia na poľnohospodársky obrábaných pôdach až v milimetroch ročne, t.j. erózia postupuje rýchlosťou až o niekoľko rádov väčšou. V prípadoch zachytených na fotografiách strácame pôdu, ktorá sa vytvárala tisícročia a ktorú vzhľadom na jej veľmi pomalú tvorbu môžeme považovať za neobnoviteľný zdroj. Dá sa povedať, že žijeme z podstaty. Aj preto potrebujeme funkčné lesy, v ktorých je tvorba pôdy najväčšia a erózia najmenšia. A na odlesnenej pôde potrebujeme terasy, medze, vsakovacie ryhy a iné protierózne opatrenia, ktoré tento nepriaznivý účinok odlesnenia zmierňujú.
Ešte závažnejšie ako erózia je narušenie bilancie obehu vody v krajine vplyvom odlesňovania, nesprávne poňatej poľnohospodárskej činnosti a urbanizácie. Platón pokračuje o situácii po odlesnení: „Z dažďa, ktorý teraz rýchlo odteká po holej zemi do mora, krajina niekedy prospievala. Všade hojnú vodu z dažďa pôda vsakovala, uchovávala a napájala hojné pramene a rieky..."[2] Negatívnymi dôsledkami zvýšeného odtoku dažďovej vody je deficit vlahy v pôde, znižovanie jej organického obsahu (a tým i znižovanie schopnosti udržať vodu a úrodnosti), dezertifikácia na jednej strane, povodne na druhej strane, znižovanie hladiny podzemnej vody, atď. Zvýšený odtok dažďovej vody v neposlednom rade neponecháva dostatok vody na výpar z krajiny, ktorým sa táto ochladzuje. Deficit vody a prehrievanie krajiny majú za následok javy, ako rozpad vodného cyklu nad krajinou a nárast extrémov klímy. Optimalizácia vodného cyklu (nielen, aj uhlíkového a iných cyklov) nad územím je podľa spomínaných vedcov mimo súčasné poznanie a technické možnosti ľudstva. Myšlienka aspoň hrubej kompenzácie deficitu vodnej bilancie nasycovaním malého vodného cyklu nad územím prostredníctvom zadržiavania dažďovej vody v krajine, umožnením jej vsaku a výparu, ako aj zabezpečenia rastu zásob vody v území, bola jedným z východísk Programu revitalizácie krajiny v rokoch 2010-2011.[3]
Zdravý les do veľkej miery pôsobí ako špongia: počas zrážok je schopný nasať vlahu, ktorú potom pomaly púšťa a zmierňuje tak rozdiely medzi obdobiami prebytku a nedostatku vody. Bezprostredným spúšťačom Programu revitalizácie krajiny boli mimoriadne intenzívne povodne v roku 2010 a do programu boli prednostne zapojené obce, ktoré aj v minulosti preukázali osobitnú zraniteľnosť voči tzv. bleskovým povodniam. Nielen u nás býva zvykom, že sú potrebné ničivé povodne, aby sa politici a odborníci zburcovali k robeniu opatrení. V Európskej únii bola takáto situácia po povodniach v roku 2002. Skupina riaditeľov z oblasti vodného hospodárstva krajín EÚ vyšla s iniciatívou, ktorá vyústila do brožúry „Najlepšia prax protipovodňovej prevencie, ochrany a zmierňovania povodní."[4] Tento materiál bol jedným zo zdrojov inšpirácie aj pre slovenský Programu revitalizácie krajiny. Hovorí sa v ňom, že hoci povodne vždy boli a budú, zasahovanie človeka do prírodných procesov, ako sú zmeny odtoku vody vplyvom urbanizácie, poľnohospodárskej praxe a odlesňovania, podstatne mení situáciu v celých povodiach a vystavuje zvýšenému riziku záplavové územia, ktoré sa stávajú zraniteľnejšími. Základné princípy trvalo udržateľnej protipovodňovej prevencie, ochrany a zmierňovania povodní začínajú od zastavenia zasahovania človeka do prírodných procesov, nakoľko je to len možné, jeho kompenzácie a zabránenia mu i v budúcnosti.
Vhodná stratégia protipovodňovej ochrany podľa spomínaného materiálu následne pozostáva v trojstupňovom prístupe: v zachytení dažďovej vody, v jej retencii a v jej odvádzaní. To znamená urobiť všetko pre zachytenie dažďovej vody tam, kde padá a tiež pre jej maximálne zadržanie v lokalite. Prepustenie vody do vodného toku je až posledným krokom a týka sa len tej vody, ktorú nebolo možné zadržať. Každý kubík vody, ktorý je zadržaný a nepridáva sa k rastúcej riave v tokoch, znižuje povodňovú vlnu a prispieva k hydrologickému zdraviu lokality. Kým klasická vodohospodárska prax v posledných desaťročiach uprednostňovala posledný krok, Program revitalizácie krajiny sa po prvýkrát po dlhom čase zameral na retenciu a to v hornej časti tokov. Prvé skúsenosti s kaskádami prehrádzok nad často zaplavovanými obcami sú mimoriadne pozitívne a dávajú nádej, že obce po získaní know-how budú budovať podobné opatrenia i bez finančnej účasti štátu. Napriek tomu treba zdôrazniť, že cieľom programu nikdy nebolo týmito retenčnými opatreniami úplne nahradiť prvý a tretí krok.
Platónov učiteľ Sokrates je známy svojim výrokom: "Viem, že nič neviem." Ten istý Sokrates bol veštbou v Delfách označený za najmúdrejšieho z ľudí. Sokrates si tento zdanlivý rozpor vysvetlil tým, že jeho múdrosť spočíva v uvedomovaní si svojej nevedomosti, zatiaľ čo ostatní ľudia si svoju nevedomosť neuvedomovali.[5] Neuvedomovanej nevedomosti sa podobá i doterajšia paradigma často až arogantného využívania prírody človekom. Najväčšie škody na prírode zvyčajne napáchali tí, ktorí si svoju nevedomosť uvedomovali najmenej, ba cítili sa múdrosti ukrytej v prírode intelektuálne nadradení. Osvietenstvom sformovaná moderná doba, ktorej nie je vlastná ani bázeň pred dielom Stvoriteľa, ani kresťanská pokora, predchádzajúce pretváranie prírody v ostatnom storočí vystupňovala do miery nebezpečnej pre stabilitu našej planéty. Človekom pretvorená príroda volá po ozdravení. Aristoteles, ktorý bol podobne ako Platón Sokratovým žiakom, napísal, že cnosť vždy leží medzi dvoma neresťami, ktoré predstavujú jej nedostatok alebo prehnané množstvo.[6] Cnosť adekvátneho vzťahu človeka k prírode v tomto prípade leží medzi spomínanou aroganciou k prírode a relatívne novým trendom, ktorý hlása absolútne nezasahovanie do prírody. Posledne menovaný prístup by človekom odvodnené a oslabené regióny vystavil rýchlej degradácii, z ktorej by sa zotavovali stovky a tisíce rokov. Úspešne realizované projekty revitalizácie vo svete sú pripomienkou, že takú obrovskú cenu nie je potrebné zaplatiť.
Poslednou inšpiráciou Programu revitalizácie krajiny Vlády SR v rokoch 2010-2011 bol program amerického prezidenta F. D. Roosevelta New Deal v čase Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20.storočia. Paralelne s ekonomickou krízou vtedy prebiehala i odlesnením a rozoraním prérií spôsobená hlboká ekologická kríza, ktorá sa okrem iného prejavovala obrovskými suchami, povodňami, požiarmi, vodnou a veternou eróziou, prašnými búrkami a pod. Časť programu prezidenta Roosevelta bola preto zameraná na ochranu prírodných zdrojov a na protipovodňovú prevenciu. Americký New Deal pozostával z množstva programov a iniciatív na federálnej, národnej i miestnej úrovni. Odhaduje sa, že bolo vysadených 2 až 3 miliardy stromčekov, na miliónoch hektárov pôdy boli vykonané protierózne opatrenia. Program dal prácu 3,5 miliónom nezamestnaných mladých mužov. Programy popri obžive poskytnutej miliónom rodín vytvorili zdravšiu krajinu s vysadenými lesmi a novými rybníkmi, hrádzkami či terasami. Filozofiou prezidenta Roosevelta v neposlednom rade bolo uprednostňovať pracovné príležitosti pred priamou peňažnou pomocou v nezamestnanosti, ktorú považoval za „drogu nenápadne ničiacu ľudského ducha." Slovenský Program revitalizácie krajiny dal dočasnú prácu, dôstojnosť a pocit uspokojenia z užitočnosti približne sedem tisícom nezamestnaných a veríme, že i výsledky v oblasti životného prostredia, hoci ich rozsah by si zaslúžil byť oveľa väčší, budú kopírovať daný americký vzor.
Myšlienky revitalizácie krajiny a zadržiavania vody v nej nie sú celkom nové. Zádržné opatrenia na svahoch a malých tokoch sú časťou opatrení, ktorými sa naši predkovia účinne chránili pred suchom, povodňami či eróziou. Zachytávanie vody čo najbližšie k miestu, kde ako dážď padá, ako aj jej následné zadržiavanie, bolo v posledných desaťročiach takmer zabudnuté. Tieto opatrenia boli tiež hlúpo zosmiešňované. A predsa sa osvedčili ako významný príspevok k riešeniu viacerých problémov i na miestach, na ktorých sú „klasické riešenia" (rozumej stavby z betónu) neefektívne či viac-menej nemožné pre ich odľahlosť, neprístupnosť, veľkú početnosť a vysoké náklady. Vo väčšine z takmer 500 obcí, kde v rámci spomínaného programu boli aplikované retenčné opatrenia, miestni obyvatelia sa vo veľkých počtoch stávali ich nadšenými prívržencami. Myšlienka skromných retenčných opatrení v krajine, aj keď nie je všeliekom, sa ako Popoluška v nových šatách začína opäť objavovať na scéne ľudskou činnosťou poškodenej slovenskej krajiny. Novými šatami tejto Popolušky sú ich znovuobjavená funkčnosť, nízka cena a vysoká estetická hodnota - vlastnosti, ktoré hovoria o ich väčšom súlade s prírodou. Jej zlatými črievičkami sú nové súvislosti, ktoré danú metódu revitalizácie krajiny osvedčujú vzhľadom na intenzívne diskutovanú tému zmeny klímy a jej dôsledkov.
Želaním autorov tejto publikácie je, aby sa našlo čo najviac princov, ktorí túto skromnú Popolušku nájdu, spoznajú a zamilujú si ju ako „najkrajšie a najuspokojivejšie vysvetlenie." Slovensko potrebuje statočných princov, ktorí myslia globálne, konajú lokálne a uvádzaný model (t.j. paradigmu) zaobchádzania s vodou aplikujú i v tých katastroch, kde ho ešte nepoznajú. Myšlienky obsiahnuté v tejto knihe tak budú môcť mať pozitívne dôsledky i v obciach, ktoré sa tu neuvádzajú a ktoré Program revitalizácie krajiny Vlády SR v rokoch 2010-2011 neobsiahol. V opačnom prípade sa najmä obciam v hornej časti tokov môže stať, že sa pri čakaní na iné riešenia budú cítiť „ako od macochy."
[1] Platón, Kritias
[2] tamže
[3] Michal Kravčík, Jan Pokorný, Juraj Kohutiar, Martin Kováč, Eugen Tóth, Voda pre ozdravenie klímy - Nová vodná paradigma, Municipalia, 2007
[4] Water Directors Core Group on Flood Protection (2003): Best practices on flood prevention, http://www.floods.org/PDF/Intl_BestPractices_EU_2004.pdf
[5] Platón, Obrana Sokratova
[6] Aristoteles, Nikomachova etika
