Aj keď nie som lesník, pokúsim sa načrtnúť niektoré súvislostí, ktoré odborná verejnosť nevníma. Začnem rečníckou otázkou. Dážď priťahuje les, alebo do lesa je vytláčaný dážď z poľnohospodársko-urbánnej krajiny? Tak o tom, že les priťahuje dážď už vieme. De jure je to tak. Ja to tak aj de fakto? Nie som si istý. Prečo? Nuž jednoducho preto, lebo fyzikálne zákony platia aj v atmosfére. Hlavne správanie sa teplého a chladného prostredia. Čím je väčší teplotný rozdiel medzi vzduchovými masami, tým je rýchlejšia vzájomná výmena teplého a chladného vzduchu. Ináč povedané do chladnejšieho prostredia nad lesom sa tlačí teplejší vzduch, ktorý sa tvorí nad vyschnutou poľno-urbannou krajinou, tak ako je to znázornené na schéme.
Vieme dobre z histórie, že sme mali lesy asi približne tej istej rozlohy ako teraz. Ale sme mali tiež viac diverzifikovanú poľnohospodársku krajinu a nemali sme mestami a obcami takú rozsiahlu zastavanú a zregulovanú krajinu. Proste v otvorenej krajine bolo viac lesíkov, mokradí, remízok, medzí i malých vodných plôch, z ktorých sa viac vody vyparilo, ako teraz. Teraz? Nuž máme rozsiahle presušené lány poľnohospodárskej krajiny. Vysušená krajina totiž produkuje do atmosféry viac tepla a mokrá krajina produkuje viac vyparenej vody, tak ako je to znázornené na schéme.
A zrejme tu sme pri koreni veci. V horskom prostredí historický vzrástli a v nížinnom prostredí poklesli zrážkové úhrny. Prečo? Lebo teplé výstupné prúdy z otvorenej poľnohospodársko-urbannej krajiny vytláčajú mraky do chladnejšieho horského prostredia, tak ako je to znázornené na schéme.
A je to zlé tak pre lesy, ako aj pre poľnohospodársku krajinu. Nehovorím už o urbannej krajine, ktorej nedostatok vegetácie najviac ubližuje ľuďom, ktorí v tom prostredí žijú. Potrebovali by sme, aby menej a pravidelnejšie pršalo v lesoch, viac a pravidelnejšie pršalo v poľnohospodárskej a samozrejme i urbannej krajine. A to sa dá docieliť vtedy, ak bude poľnohospodárska krajina schopná zadržať viac dažďovej vody. To sa dá dosiahnuť, ak budeme mať viac lesíkov, mokradí, tôni, remízok, terás i drobných vodných plôch, v ktorých sa bude zachytávať dažďová voda a jej vyparovaním sa zníži produkcia cíteľného tepla do atmosféry.
A to bolo cieľom Vládneho programu revitalizácie krajiny, ktorý sa začal realizovať v 2011-tom roku prvotne v lesnej krajine. Program sa mal v ďalších rokoch postupne rozširovať do poľnohospodárskej i urbannej krajiny. Prečo sa tak robilo? Nuž z jednoduchého dôvodu. Najmenší odpor proti Programu revitalizácii krajiny kládli vtedy lesníci. Zrejme je to spôsobené, že výchova lesníkov je viac prierezová, ako výchova poľnohospodárov. To dáva príležitosť generácii lesníckych inžinierov profesionalizovať sa na uplatnenie v revitalizácii poľnohospodárskej krajiny prostredníctvom zakladanie remízok, lesíkov, tôni, mokradí. A čo územní plánovači? Naďalej budú rysovať tvrdé hraničné čiary medzi lesnou, poľnohospodárskou a urbannou krajinou? Je čas to zmeniť. Zajtra to už bude neskoro!
