Mraky na oblohe sú zrkadlovým obrazom teploty zemského povrchu. Nad chladnejším územím je viac a nad teplejším územím je menej mrakov. Tento bežný a nespochybniteľný jav sledujeme v letnom období a dá sa to vysvetliť aj fyzikálne. Lesná krajina s väčšími zásobami vody cez vegetáciu produkuje do atmosféry viac vody výparom. Okolitá prevažne poľnohospodársko-urbanná je suchšia, menej sa z nej vyparuje a preto produkuje viac tepla do atmosféry.
Vysvetlíme si to na príklade Východoslovenskej nížiny. Tu sa denne môže vypariť aj 8 mm (8 litrov zo štvorcového metra), samozrejme ak je v krajine dostatok vody, napríklad tým, že včera napršalo. Ak dlho nepršalo, reálne sa vyparí sotva 3 mm. Reálny výpar klesá s tým s predlžovaním obdobia bez dažďa. S poklesom výparu stúpa produkcia tepla do atmosféry. Zníženie denného výparu z 8 na 3 mm z plochy 100.000 hektárov to dáva 5 mil. m3 vody. Tento pokles výparu spôsobuje produkciu tepla do atmosféry 3.500 GWh, čo je mimochodom mesačná produkcia energie, vyrobená všetkými elektrárňami na Slovensku.
Pred 40-timi rokmi Východoslovenská nížina bola viac zavodnená, bolo množstvo mokradí, vodných plôch a žiadne kanalizačné sústavy s odvodňovacím rúrkami v pôde. Preto sa viac vody a menej tepla produkovalo do atmosféry. A preto sa aj nad Východoslovenskou nížinou tvorili mraky a neboli vytláčané produkujúcim teplom do chladnejších horských oblastí. Teraz, keď je krajina odvodením vysušená, dennodenne Východoslovenská nížina, podobne ako aj iné poškodené a vysušené oblasti Slovenska, produkuje do atmosféry ohromné kvanta tej energie, ktorá sa v minulosti spotrebovala na výpare vody. Tento dômyselný systém klimatizačného zariadenia planéty Zem, ktorý odčerpáva teplo v blízkosti zemského povrchu sme my ľudia svojou nevedomosťou poškodili a naďalej poškodzujeme až do zblbnutia.
Na zmenu by stačilo tak málo, aby nevznikali prílivové dažde a z nich bleskové povodne. Tu je recept pre Slovensko. Ak potrebujeme nejakú časť územia vysušiť, tak by sme mali nechať dažďovú vodu na časti svojho územia. Ak potrebujeme strechy nad hlavou, tak by sme mali dažďovú vodu zo svojej strechy nechať vo svojej záhrade a nie zrigolovať ju do najbližšieho kanála či potoka. Ak budujeme cestu, parkovisko, chodník, mali by sme mať na pamäti, že pozbieranú dažďovú vodu nehodno rigolovať do potoka, ale ju na vhodných miestach zachytiť, aby sa mohla vrátiť do malého vodného cyklu. Ak orieme pole, mali by sme mať na pamäti, že orať po spádnici je barbarstvo a nie kultúra hodná človeka v 21. storočí. Ak potrebujeme protipovodňovú ochranu obce, mali by sme zabudnúť na tobogánovanie potokov v obciach a posielať povodňovú vlnu dolným susedom na hlavu, ale robiť všetko preto, aby čo najviac dažďovej vody ostalo v krajine nad našimi hlavami, teda v chotári obce. Ak sme skončili ťažbu dreva, mali by sme za sebou upratať a zrekultivovať všetky približovacie linky, aby dažďová voda mi nepritiekla na hlavu.
Ak na týchto princípoch nastavíme pravidla správania sa všetkých bez výnimky, nebudeme mať prílivové búrky ani bleskové povodne. Ak túto cestu odignorujeme, už ani pán Boh nám nepomôže.
