Príklady takejto zmeny môžeme sledovať napríklad v Čechách. Južná presušená Morava a severné lesnaté Jeseníky, navyše obklopené rozsiahlou zurbanizovanou krajinou od Katovíc až po Ostravsko ovplyvňujú formovanie zrážok. Alebo hornaté zalesnené pohraničie Čiech a v kotline stovežatá Praha. V obidvoch oblastiach tento fenomén vytvára dramatické prívalové zrážky v celom pohraničí Čiech. A Slovensko? Nuž stačí si pripomenúť povodeň z júla 1998 pod Bachurňou na riečke Svinka.
Pozrime sa na bilanciu vody v malých vodných cykloch. Priemerné ročné zrážky nad pevninou sú 720 mm a prísun z morí je okolo 310 mm. Z toho vyplýva, že pevnina si väčšiu časť svojich zrážok (410 mm) dotuje zo svojho vlastného pevninského výparu. Zrážkový úhrn v území sa podieľa na nasycovaní pôdy dažďovou vodou a prostredníctvom malého vodného cyklu sa približne jedna polovica až dve tretiny dažďovej vody (50 - 65 %) zúčastňuje na spätnej tvorbe zrážok nad pevninou. Toto je veľmi dôležitá informácia, ktorá by mala zásadne zmeniť náš doterajší prístup k manažmentu vody v povodiach. Človek nemôže neobmedzene pretvárať a odvodňovať krajinu bez vplyvu na svoje zrážky a svoj tepelný režim. Ak chceme mať vyrovnané zrážky nad pevninou, treba zabezpečiť stály výpar z pevniny. Výpar z pevniny je pri istom zjednodušení (zanedbanie akumulácie) rozdiel zrážok a odtoku. Ak máme veľký odtok z územia, je to na úkor výparu. Následne ubúdajú zrážky. Postupne ubúda objem vody v malom vodnom cykle nad pevninou. Naopak, znížením odtoku získame väčší výpar, a tým vlastne „zasejeme dážď".
Malý vodný cyklus, tiež krátky či uzatvorený vodný cyklus, je charakteristický pre hydrologicky zdravú krajinu. V krajine nasýtenej vodou a vodnými parami voda cirkuluje v malých množstvách a na relatívne krátke vzdialenosti.[1] To sa deje vďaka zmierňovaniu rozdielov teplôt medzi dňom a nocou či medzi lokalitami s rozdielnym teplotným režimom indukovanému vodnými parami. Väčšina vody, ktorá sa odparí, sa opäť zráža v danej oblasti alebo jej okolí. Časté a pravidelné miestne zrážky spätne udržujú vyššiu hladinu podzemnej vody, a tým i vegetáciu a výpar a celý cyklus sa môže neustále opakovať.
Ak však nastane rozsiahle narušenie vegetačného pokryvu (napr. odlesňovanie, poľnohospodárska činnosť, urbanizácia), slnečná energia dopadá na plochy s nízkym výparom a veľká časť sa premení na teplo. Tak vznikajú výrazné výkyvy teploty a rozdiely teplôt medzi dňom a nocou či medzi lokalitami s iným teplotným režimom rastú. Zväčší sa prúdenie vzduchu, vodná para je teplým vzduchom unášaná ďaleko a väčšina vyparenej vody sa z krajiny stráca. Ubúdajú malé a časté zrážky a pribúdajú mohutné a menej časté zrážky od mora. Cyklus sa otvára, začína prevládať veľký vodný cyklus, ktorý je, na rozdiel od „mäkkého" malého vodného cyklu, charakteristický eróziou a odplavovaním pôdnych živín do mora. Obnova dominancie malého vodného cyklu, ktorý je pre človeka, vegetáciu i krajinu kľúčový, závisí od obnovy funkčného rastlinného krytu územia a vodných plôch v krajine.
[1] Spodná, jeden- až trojkilometrová hraničná vrstva atmosféry je v tomto kontexte najvýznamnejšia. Prebiehajú v nej turbulentné toky vlhkosti, tepla a hybnosti a nachádza sa v nej vyše 75 % všetkej vodnej pary v atmosfére (Prof. Lapin).
