Rada si vychutnávam chvíle po nejakých tých pohybových aktivitách. Najprv dlhá, teplá sprcha, potom náhly príval energie, ktorý plynule prechádza do príjemnej malátnosti. Celé telo aj duša sa pomaly uvoľňuje, všetky problémy na chvíľu prestávajú existovať. Tak nejako to bolo aj minulú jeseň cestou z plavárne.Sedela som v autobuse, pohľadom som hypnotizovala reklamu na výhodný úver, ktorá mi zakrývala výhľad z okna a snívala som o tuniakovej nátierke, ktorú si urobím na večeru. K tomu si dám dobrý čajík a knihu.
Potrebovala som ešte kúpiť chlieb, a tak som vystúpila o zastávku skôr a zašla som do malej večierky na našej ulici. Okrem mňa a predavačky bol v obchode ešte jeden ujo – taký pupkatý päťdesiatnik v montérkach. Asi sa po šichte zastavil na večerné pivko v obľúbenom lokáli. Opieral sa o pult, popíjal pivo rovno z fľaše a klábosil s mladou predavačkou.
Pri platení som na pulte zbadala malé bucľaté fľaštičky s jablkovou šťavou. Po plávaní bývam vždy dosť smädná – hlavne, keď sa v bazéne „naháňam“ so spoluplavcami, ktorí samozrejme ani netušia, že sa dostali na štartovaciu listinu mojich súkromných pretekov. Zbehli sa mi slinky a kúpila som si jednu fľaštičku, že ju hneď do seba nalejem. Pri platení som sa opýtala predavačky, či mi môže fľašku otvoriť – bol tam ten klasický korunkový uzáver. Nemala ale v obchode žiaden otvárač. Nevadí, povedala som, bývam kúsok odtiaľ, otvorím si doma. Spolužiaci na intráku ma síce naučili otvárať fľaškové pivo jedno o druhé, ale v obchode som to radšej neriskovala.
Vtom sa zaktivizoval „pivkový hosť“ a ponúkol sa, že mi fľašku otvorí. Správny chlap, myslím si, má pri sebe multifunkčný skautský nožík. To, čo sa udialo ďalej, by pokojne mohlo byť námetom na reklamu na zubnú pastu – pre silné a zdravé zuby. Ani som nestihla žmurknúť a moja vytúžená fľaštička sa ocitla v ruke chlapíka. O sekundu neskôr zmizla v jeho ústach, kde chlap skrýval otvárač prezlečený za dva rady zubov, ozvalo sa chrup a o ďalšiu sekundu mi víťazoslávne podával otvorenú fľašku so zaslintaným hrdlom a s vrchnákom v zuboch povedal: „Nechsaáči“.
Slušne som sa poďakovala, prevzala fľašu, schmatla chlieb a vyšla z obchodu. Po pár metroch som fľašu aj s obsahom zahodila do koša. A celý večer ma trápilo, ako nevďačne som sa zachovala k chudákovi chlapíkovi – otváračovi. Ešte že netuší, čo som s tou otvorenou fľašou urobila.
