Európa už raz kráčala touto cestou. Dejiny jej nechali na stole krvavo zapísané varovania, no dnešné elity ich odhrnuli ako nepohodlný papier. A tak sa nad Bruselom znovu vznáša tieň roku 1938 — rok, keď si starý kontinent myslel, že mier sa dá kúpiť lacnými ústupkami.
Neville Chamberlain, britský premiér, tomu úprimne veril. Veril, že ak agresorovi dá, čo žiada, ak sa naňho usmeje a podá mu ruku, všetko sa vyrieši.
Dnes sledujeme podobný rituál. Európska únia si nahovára, že na Donalda Trumpa zaberú ticho, ústretovosť, pokora a starostlivé hladkanie jeho ega. Že ak budeme dosť poslušní, ohnutí a vďační, nespokojná veľmoc sa upokojí.
Omyl. Trump rešpektuje iba silu, nie prosebné pohľady a zúfalé kompromisy. Rešpektuje partnera, ktorý dokáže povedať „dosť“, zatiaľ čo my sa predbiehame v tom, kto skôr prikývne.
Únia sa tak sama tlačí do roly slabšieho. Zvyšuje výdavky nie preto, aby posilnila vlastnú obranu, ale aby sa „veľký brat“ neurazila a pritom mlčí, keď prichádzajú ponižovanie a urážky. A keď generálny tajomník NATO Mark Rutte preberá jazyk neustáleho ustupovania, treba sa pýtať: ide ešte o diplomaciu – alebo už o zbabelosť?
Politika appeasementu, teda politika ústupkov agresorovi v nádeji, že sa tým zachová mier, nikdy nefungovala. Nikdy. Dejiny ju vždy neúprosne potrestali. Ústupky neukľudnia predátora, len ho povzbudia, ako ukázal aj Mníchovský diktát, po ktorom Hitler napriek sľubom pokračoval v rozpínavosti.
Ak si dnes Európa myslí, že si môže kúpiť stabilitu vlastným ponižovaním, nevyhne sa tvrdému nárazu. Skončíme vo svete, kde o nás rozhodujú iní. Bez nás. A proti nám.
Kto má historické právo na rozširovanie svojho územia? Nemal ho Hitler a nemá ho Putin ani Trump.
Súvisiaci blog:
