Kričí. Čo najviac ako sa len dá. Ani nevie kedy začal a prečo. Neprestáva. Tí okolo neho tiež. Už nikto nevie prečo a kedy začali. Neprestávajú. Všetci stoja a hýbu sa rovnako. Aj on k nim patrí, bojí sa urobiť vlastný krok, krok preč, krok k nim. Dve biele hlávky sa krčia uprostred a on ako každý iný obieha a poslušne opakuje, čo vidí. Zatiaľ je malý, musí počkať, kým vyrastie a aj on bude určovať všetko za čím tí ostatní tak šalejú. Sám si vybral cestu, cestu masy, relatívne bez samoty, no čím ďalej tým viac si uvedomuje, že aj vďaka tomu množstvu navôkol, je stále sám.
Pozoruje ich. Dve biele hlávky chúliace sa k sebe. Snaží sa, natiahne ruku, spomalí, no znova je strhnutý späť ako všetci odvážlivci pred ním...