17. august - deň môjho nespasenia

Hneď po večernom futbale proti Lichtenštajnsku som usúdil, že ma už v práci netreba, tak som sa pobral domov. Autobus som ledva stihol a koho nevidím na posledných piatich sedadlách (teda nie na všetkých, na jednom, tom pri okne)? Môjho spolužiaka zo strednej a v súčasnosti najmä priateľa na icq...

Autobus naštartoval, povedali sme si úvodné zdvorilostné formulky, čo nového a tak. Trvalo to asi po nové business centrum pri nivách (2 minúty pre tých, ktorí nepoznajú cestu z mlynských nív do Pezinka, teda asi pre väčšinu).

Hneď mi ukázal, akú novú knihu číta. Presne nepamätám, ale na obálke bolo niečo o nejakých veršoch z Biblie. Ako pravý kresťan ju samozrejme vytiahol a prečítal mi ich v pôvodnej verzie (preložené do slovenčiny, hebrejčinu ešte neovláda a ani ja). Rozprával mi aj niečo o nej, prišli sme na Bajkalskú (cca ďalších 8 minút).

Tam sa ma spýtal, či viem, aký je dnešný deň. Poprial som mu všetko najlepšie k narodeninám. Tie mal v júni, takže som neuhádol. Meniny mal tiež vtedy, predsa len je Peter a to meno si pamätám. Priznal som, že neviem. Hneď ma vyviedol z omylu - dnes budem spasený. Boli sme zhruba na Vinohradoch (10 minút).

Potom som dostal ešte nejakú agitátorskú pohľadnicu, keďže som poslúchal, vyfasoval som aj druhú ;o) Dozvedel som sa, že Boh ma miluje. Asi ako dieťa, aj keď zhreším, miluje ma. Hm, prichádzali sme do Rače (5 minút).

A potom prišiel vrchol večera. Vytiahol si brožúrku a čítal mi z nej. Boli to pekné slová, mali mi vstúpiť do duše. Čítal mi nejaký príbeh zo života mladých, o záludnostiach vývoja, o nezmyselnosti bujarého sexuálneho života, o škodlivosti rockovej satanistickej hudby... Vydržalo mu to až do Pezinka (ďalších 20 až 25 minút).

Som spasený? Asi ešte nie, aj keď on mi sľuboval opak. No pochopil som inú, pre mňa oveľa dôležitejšiu vec. Koľkí z nás majú niekoho, kto pre im v autobuse číta z biblie a z evanjelizačnej brožúrky viac ako pol hodiny? Dve cestujúce pred nami sa celý čas usmievali, niekedy im to prerástlo do hlasnejšieho smiechu... Koľkí z nás majú niekoho, kto by venoval toľko času, napriek možnému strápneniu, len na to, aby spravil niečo dobré pre kamaráta? Teda niečo, čo on považuje za dobré...

Spasený možno nie som, kresťanom som sa nestal tiež. Asi bude navždy nevercom, ale napriek tomu ĎAKUJEM...