Na tému referenda o ochrane rodiny sa už popísalo mnoho článkov, pričom viacerým autorom sa nedarí zbaviť argumentačných omylov. Jedným z nich bol aj komentár známeho psychiatra Pétra Hunčíka publikovaný v denníku SME 17.9.2014. Cieľom tohto krátkeho postrehu nie je hodnotiť referendum samotné, ale poukázať na skutočnosť, že verejnej diskusií na túto tému chýba konzistentnosť a často aj logika.
Pán Hunčík hneď úvodom začal tvrdením, že je liberálne zmýšľajúci človek, avšak následne rezolútne odmietol 3 zo 4 plánovaných referendových otázok argumentmi, ktoré majú od liberálneho zmýšľania ďaleko. Zaujala ma predovšetkým (ne)logika pri zmietnutí zo stola 4. referendovej otázky.
V prípade, že referendum bude odobrené Ústavným súdom, občania sa budú môcť vyjadriť k nasledovnej otázke: „Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?“
Argument, na základe ktorého by autor komentáru túto otázku jednoducho „vyškrtol“ znie, že „priemerný rodič nemá o týchto veciach ani šajnu“. Z toho teda logicky vyplýva, že namiesto rodičov má o tom, čo sa dieťa v škole naučí o citlivých témach spojených napríklad so sexuálnou výchovou, rozhodovať výlučne škola (čiže štát, resp. úradníci na Ministerstve školstva, ktorí tvoria učebné osnovy). Ak s obsahom rodič nesúhlasí, jednoducho má smolu. Je zrejmé, že jednotliví rodičia majú k týmto témam rozdielne množstvo vedomostí, ale vytvárať väčšinový obraz rodičov ako nespôsobilých a neschopných pokladám za prinajmenšom urážlivé.
Tak ako je spoločnosť pestro zložená z ľudí od konzervatívnych až po liberálne zmýšľajúcich, tak sú pochopiteľne aj rodičia, ktorí majú odlišné pohľady na obsah aj formu – čo povedať, v akom veku to svojim deťom povedať a ako im vysvetliť témy súvisiace so bioetikou - antikoncepcia, interrupcie, plánovanie rodičovstva a ďalšie.
Na tieto rozdiely je najlepším riešením zásada subsidiarity - mali by to byť práve rodičia, kto má mať možnosť voľby a nie štát, ktorý rozhodne za nich v duchu hesla „o nás bez nás“. Je chybné na štát preniesť zodpovednosť za niečo, za čo by mali mať zodpovednosť predovšetkým rodičia. O to viac, ak sú to práve oni, kto okrem zodpovednosti morálnej (u tých starostlivejších rodičov, ktorým záleží na hodnotovej orientácií svojho dieťaťa) znášajú za svoje deti aj zodpovednosť právnu, minimálne do zákonom stanoveného veku.
Tí, ktorí na jednej strane tvrdia, že žena má mať právo voľby v otázke interrupcie zároveň tvrdia, že rodičia nemajú právo voľby keď ide o výchovu ich detí. Zaváňa to prinajmenšom nekonzistentnosťou, ak nie rovno schizofréniou. A od liberálneho pohľadu na svet to má naozaj ďaleko.
