Držíme sa klasického scenára pravej a veľmi ženskej dovolenky. Zásada číslo jeden: opätky povolené. Zásada číslo dva: chceme všetko vedieť, obzrieť, ochutnať a pohladiť. Aj za cenu otlakov na nohách...
Po celodennom behaní po Prahe na nás prišiel „hlad ako vlk" a chuť na dobrú pizzu. Po hľadaní dobrého a po predošlej skúsenosti nie príliš drahého podniku v centre sa konečne jeden našiel. V centre mesta a v peknej historickej budove. Pri dverách pútač a na ňom samé dobré jedlá. Aspoň tak sa podnik „U bakaláře" zdal....
Už pri vstupe to nebolo nič ohurujúce ale vzhľadom na hlad i patričnú skromnosť to nikto z nás neriešil. Čakáme na obsluhu. Päť minút, desať minút... (v podniku sme len my). Nakoniec k nám prišiel čašník. Začal anglicky. My, že rozumieme. Chvíľkové zarazenie a jeho spôsob prejavu sa počas sekundy absolútne mení na čistú aroganciu ktorú dopĺňal úškľabok. Objednali sme si dve pizze a nápoje. Potom sa to nejako začalo. Najprv na nás po celú dobu pozeral pizza kuchár. Ono by to ani neprekážalo ale pozeral sa no povedzme to tak, že dosť nevhodne... Čašník priniesol nápoje a stále ho neopúšťal ten jeho „poker face"...Po jeho odchode sa pár minút nikto z ničoho nenapil - pokračovalo sa rozhovore. Až po kratšom čase sa niektorá z nás ozvala, že pohľad na pohár pre ňu nebol najpríjemnejší.
- Ja mám vo víne vlas.
Vlas mal čiernu farbu a žiadna z nás tmavé vlasy nemá. Ak by sa jednalo o bežnú situáciu tak zavoláme čašníka a víno vrátime. Ale vlas bol iba začiatkom „katastrofického „maratónu" udalostí. Povedzme, že na stoloch sa pár dní neutrel prach...Čo by sa možno dalo prehliadnuť aj keď je jasné, že podnik na úrovni má dbať HLAVNE na čistotu. Ale to, že každému z nás plávalo v pití toľko neporiadku (prachu), že som sa až čudovala ako je to možné už asi presiahlo hranicu. A čakanie na 2 pizze nekresťansky dlho tiež. Prach plávajúci v mojom nealku bol čierny ako uhoľ. Bolo zjavné, že poháre od prachu nikto neutieral asi dlhšiu dobu.
Po niekoľkonásobnom volaní na čašníka (statočne nás ignoroval) jedna z nás jednoducho povedala, že v tomto podniku neostane. Jednak pre prístup personálu, nehygienické prostredie ale aj dlhé čakanie na jedlo. Priznám sa, že mne počas pár sekúnd odchodu nebolo všetko jedno. A možno by som to riešila asi tak, že by som zaplatila a odišla. Ale vzhľadom na to, že riešenia situácie sa ujala tá akčnejšia z nás odchod mal poriadne „grády".
Vstať od stola a nechať tam nápoje si všetci asi netrúfnu a presne po tomto momente si čašník zrejme uvedomil, že je zle.
-Počkajte a kto zaplatí nápoje?
- Vo víne bol vlas a poháre sú totálne špinavé. Tie nápoje si dajte sám!
Z diaľky sme už len počuli: „Keď si tam tie vlasy dávate sama!"
Na poslednej vete od čašníka sa smejeme asi dodnes. A poznáte známu frázu: „Všetko zlé je na niečo dobré." Presne tak to aj bolo dostali sme sa do úžasného podniku. Príjemná obsluha, perfektné jedlo a k tej obsluhe...Chlapci priamo zrejme zo Španielska. Stále za nami niekto z nich prišiel či nám chutí, niečo nechýba a sme spokojné. A ako bonus k tomu bolo cítiť úprimnú radosť z ich práce... Dokonca sme ako pozornosť dostali aperitív a úsmev na rozlúčku...:) Myslím, že sa podnik volal „U troch mušketierov"...
Možno to nie je extra veselá téma ale myslím, že ak idete niekam dovolenkovať nie je to vždy len o dobrej nálade/zážitkoch. A koniec-koncov nech tá situácia bola akokoľvek zlá dnes sa na nej všetky smejeme + vieme, že pizza už len v jedinom podniku... :)
