Bolo raz jedno dievča a to dievča snívalo o tom, že bude žiť v Prahe. Ten príbeh už zrejme poznáte. Dievčaťu sen stále vŕtal v hlave a nevedela ako sa pohnúť z miesta. Tá túžba bola veľká a zvláštna. Na intenzite nabrala až v roku 2014. Niekedy ju bolo cítiť a bola otravná, niekedy v záplave povinností si túžba „ani neštekla.“ Jedného dňa sa jej sníval sen. Po prebudení jej zostal v hlave len pocit, že z nejakého dôvodu tento rok musí ísť do svojho vysnívaného mesta. Ale nevenovala tomu pozornosť.
A potom prišiel film... Možno ľudia od toho filmu veľa nečakali ale ja som vedela, že to bude obrovské prekvapenie a zanechá v našich mysliach či dokonca životoch stopu. Bol to film „Pojedeme k moři“ od skvelého herca aj najnovšie aj režiséra Jiřího Mádla.
Bez ohľadu na fakt, že je môj najobľúbenejší herec si ten film musíte pozrieť. Zabudnite na to, že je herec z komédií. Koniec-koncov má na konte perfektné filmy ako napríklad Colette alebo Eštebák. Zabudnite na to, že možno u Vás netrhá rebríček sympatií, pretože tento film nie je o ničom ale o niečom. Dokáže Vám zmeniť život tak ako mne.
Je to film o láske, zvratoch v živote ale aj o tom, že niekedy musíme povedať dosť! Musíme povedať dosť, lebo nám niekto ubližuje. Musíme povedať dosť sami sebe možno preto, že sa proste necítime dobre na tom mieste na ktorom sme a chceme ísť ďalej. Áno, je to veľmi ťažké povedať sebe samému, že cítite nepohodlie na mieste ktoré má prívlastok domova.
Film je nositeľom myšlienky, že často to v našom živote nie je také „ružové“ ako si myslime. Čo som si odniesla ja? Nikdy sa nevzdávajte svojho sna aj napriek tomu, že sa Vám budú všetci smiať, súdiť Vás a pochybovať. Ak máte svoj sen a poviete si: „Pojedeme k moři“ tak sa to jednoducho stane a Váš sen sa splní. Stačí ak budete veriť v seba a svoj sen a ten sa zakrátko zhmotní v realitu. Všetko čo v živote chceme, máme v našich rukách. Má na tom podiel aj osud ale v prvom rade sme to my.
Stalo sa to predsa aj mne. Jedna časť môjho sna sa už splnila. Som v Prahe - meste o ktorom som snívala už ako desaťročné dievčatko. Mám niekedy veľmi smutné chvíle a dokonca, sú tu veľmi dramatické okolnosti ale o nich v ďalšom článku. Samozrejme, že Praha má ešte jedno veľké poslanie/sen ale o ňom Vám napíšem až keď sa splní a verím, že to tak aj bude :)
Možno si poviete tento rok „Pojedeme k moři“ a bude sa Vám to po čase zdať ako nereálna vec pretože nastanú okolnosti ktoré môžu vytvárať dojem, že sa to nestane ale verte tomu. Všetko po čom túžite sa môže zmeniť na realitu. A preto si kľudne snívajte trebárs aj o ružovom sloníkovi uprostred Vášho domu. Verte sebe a svojím snom!
Viem, že si to asi osoba ktorej tieto riadky venujem neprečítala ale za pokus to stojí. Jiří, ďakujem Ti za film „Pojedeme k moři“ pretože hlavne vďaka Tebe som prišla na to, že za svoj sen treba bojovať. Ak by nebolo Teba a úžasného filmu nesedela by som teraz v mojom vysnívanom meste – Prahe. Neverila, by som svojim snom ktoré mám ešte v živote na pláne tak veľmi ako teraz. Napísal si úžasnú vec ktorá ľudom zasiahla do života. Samozrejme, že v dobrom zmysle slova. A ak v človeku film zanechá hlbokú stopu tak to znamená len jedno. Odviedol si úžasnú prácu. Vážim si Ťa ako herca/režiséra a hlavne ako úžasného človeka. Ďakujem, že si mi pomohol k môjmu snu. Aj keď o tom asi netušíš....
Vaša Kristen :)
...A ten ďalší sen sa ešte len plní niekde TAM HORE sa na ňom už pracuje...
