Hovorí sa, že všetky veci v našom živote sa dejú pre niečo. Dejú sa preto, lebo život nás chce učiť do budúcnosti. Ukazuje nám čo nechceme alebo to čo nám naopak vyhovuje. Donedávna som nevedela pochopiť prečo som vo svojom živote vždy natrafila na muža, pre ktorého som bola len bezcenná vec na prezentáciu samého seba. Ja som predsa do vzťahu dávala všetko. Lásku, porozumenie a starostlivosť. Zaslúžila som si aby, sa ku mne partner správal hrubo a ponižoval ma aj napriek tomu, že ja som dokázala prehliadať jeho chyby a čím menej si ma vážil, ja som mu dávala ešte viac zo seba?
Vždy keď sa mi skončí nejaký vzťah prebieha to v každom prípade úplne rovnako. Som hrozne nešťastná, nejem, nespím a prevraciam vzťah zo strany na stranu. Potom prejde niekoľko týždňov a ja sa vždy dosť opozdene zo vzťahu vypíšem cez poéziu. Je to v podstate bežné prežívanie každej ženy, ktoré však obohatím o klasickú milostnú poéziu navyše:).
V poslednej dobe som však začala čerpať z iného zdroja. Zistila som, že byť pozorovateľom nejakého vzťahu počas života „na hromade“ mi prináša celkom zaujímavé poznatky (okrem toho, že ma moja domáca vytáča tak v priemere 3x do týždňa). Ako tvrdí ona sama s partnerom nemajú na seba nejakú extra veľkú citovú väzbu. Musím sa priznať, že potom celkom prestávam rozumieť dôvodom prečo vlastne spolu sú. Niekto z Vás mi možno povie, že doba je dnes tak rýchla, že sa to všetko odráža aj na vzťahu. Ja si však s tvrdením dovolím nesúhlasiť. Záleží len na nás či naozaj chceme. Ak nám na vzťahu záleží tak si ten čas nájdeme. Hoci aj 20 minút pred spaním na dialóg v spoločnej posteli. Raz som od kamarátky na sociálnej sieti čítala status v zmysle, že čas na človeka si dokážeme nájsť kedykoľvek, záleží len na tom na akom rebríčku priorít sa pre nás osoba nachádza.
Preto si myslím, že ak si každý z páru vedie svoj život je to len jeho voľba. Nie je to o nedostatku času ale o tom, že ak nedokážem myslieť na nikoho len na seba nemôžem s ním ani tráviť čas. Ja osobne nedokážem žiť vo „vzťahu – nevzťahu.“ Neviem nájsť zmysel v tom, že dvaja ľudia žijú v jednom byte, trávia spolu minimum času a väčšinou sa každý z nich zavrie do inej miestnosti poprípade majú program samostatne. Má to zmysel? Žiť len tak „LIGHT“ a neísť do vzťahu na plné obrátky? Je toto obraz vzťahu 21. storočia? Budeme spolu žiť v jednom priestore bez toho, že budeme spolu? Stačí žiť spolu len preto aby, sme si zobrali hypotéku a po čase založili rodinu len preto, že spoločnosť to od nás dnes očakáva?
Možno, že táto doba rozmýšľa inak ako ja. Možno si po prečítaní tohto článku budete o mne myslieť všetko len nie to dobré. Ja si totiž myslím, že odvážna žena je tá ktorá vie zvládnuť veci sama a vie, že všetko čo živote dosiahla je dôkazom jej tvrdej práce. Ja som presne tá žena ktorá si radšej do postele kúpi poriadne veľkého medveďa, než bude žiť vo vzťahu „na oko“ len z praktického dôvodu. Nechcem byť, tá ktorá bude s partnerom len preto, že vy všetci to vnímate ako normálne a byť sama je možno podľa vás iné.
Vzťahy sú veľmi komplikovaná záležitosť. Stále budem tvrdiť, že sebectvo nemá vo vzťahu žiadne miesto. Nie je sebecké ak sme s človekom len preto, že sme v živote nemali dosť lásky a teraz miesto toho aby, sme mu tú lásku odovzdali snažíme sa ho vychovávať? Nie je sebecké len podávanie kľučky na byte a nezmyselná žiarlivosť? Za dôkaz lásky sa takéto správanie rozhodne nedá považovať. Preto ja budem vždy tá ktorá radšej „priberie“ ale do vzťahu pôjdem vždy s radosťou na plné obrátky aj keby to malo stáť nejaké tie obete na fronte …
Majte len krásne vzťahy či už partnerské alebo rodinné.
S láskou Kristen
