Ponevierala som sa po svojom meste snov ako malíček v tme. Ak mám byť otvorená v tom čase som chcela „vzít do zaječích.“ Ono sa Vám občas prihodí, že toho máte „plné gule.“ Dokonca som mala pocit, že tie moje súkromné „gule“ sa zrazu rozmnožili. Jednoducho som všetko naokolo prestala vnímať, práca mi prerastala cez hlavu a samota „bubnovala“ na moje emócie ako o preteky.
Na ten deň do konca života nezabudnem. Najhorší deň v práci, teplota ako hrom. Definitívne som sa rozhodla, že Praha je pre mňa uzavretá kapitola. Zrazu cestou domov z práce privial do môjho života ten najčerstvejší vánok. Vlastne som si ani nestihla uvedomiť ako sa to všetko zbehlo...
Potom však boli v tej mojej súkromnej tme zrazu malíčky dva. Všetko mi pripadalo akosi ľahšie znesiteľné. Dokázala som si uťahovať z vecí, ktoré som doposiaľ považovala za najväčšiu tragédiu. Najviac ma tešil fakt, že niekto ma dokáže rozosmiať. Mňa na humor najnáročnejšiu na svete! Hlavne som to mohla byť ja oblečená v čom chcem, bez cenzúry svojej vlastnej osobnosti.
Vždy som hovorila, že ten koho budem mať rada, musí mať aspoň toľko výnimočnosti ako ja. Som proste iná ako väčšina. Dokonca som už dostatočne veľká, že to nepovažujem za svoje mínus. Spoločne strávené chvíle nemohli byť každý deň, ale o to viac som si všetko vážila. Preto som si všetko vedela naplno vychutnať. Dokonca som si to vychutnávala tak ako nikdy.
Ono je to zvláštne, že pocit šťastia Vám prehodí optiku a pohľad na svet sa zmení. Pritom je to len čistá ilúzia a vlastne sa nič nezmenilo. Ale Vám je predsa tak skvele. Mne bolo fajn ešte z jedného dôvodu. V danom období som prežívala ale, že brutálnu tvorivú krízu. Čínsky múr a jeho dĺžka sa môže strčiť do...
Myslela som, že to existuje len v sci-fi filmoch. Bola som uzrozumená, že inšpiráciu na písanie musím hľadať všade naokolo len vo vzťahu nie. Zrazu však prišiel do môjho života niekto kto mi dal znovu chuť do písania. Dokonca aj moje okolie ktoré články čítalo postrehlo zmenu. Ja som za to obdobie inšpirácie veľmi vďačná. Za všetok ten krásny čas.
"Niektoré vzťahy nie sú dlhé romány, ale skôr poviedky... ale to neznamená, že sú menej naplnené láskou."(Sex v meste)
Presne tak bola to dlhá, strhujúca a krátka poviedka. Čo viac sa dalo čakať? Šťastné konce sa nájdu predsa iba v rozprávkach. Niekedy však nečakáme, že poviedka naberie tak rýchli spád. Že sa veci zrazu začnú meniť a náš pohľad sa navráti do (ne)normálu. Je však faktom, že krátke poviedky v nás zanechajú častokrát silnejšiu stopu ako siahodlhé romány plné zápletiek a zvratov. Ako však elegantne ukončiť správne „poviedku“ ktorá nás zrazu prestala zaujímať?
Nech ju ukončíme akokoľvek nikdy to všetko nebudeme vnímať obaja rovnako. Niekto sa to (ne)krásne rozhodne spáliť, niekto len dočasne potlačiť a ďalší si zas rád nechá krásne spomienky. Myslím si, že pálenie mostov v akomkoľvek vzťahu (priateľskom, partnerskom či mileneckom) je pomalé zabíjanie samého seba. To čo prežijete sa totižto nedá vymazať ako nepotrebná zložka v počítači. Nie všetci jedinci majú dostatok inteligencie aby zvládli hru na „kamarátskom fronte.“ Ak už nezvládneme túto variantu „nespáľme to krásne v nás“ čo sme spolu prežili....
Bola to krátka poviedka... niečo nové, niečo iné...Ale predsa krásne... Ako sa rozhodnete ukončiť dielo Vy?
