Dvíham slúchadlo len tak spontánne ma to napadlo.
Vytočiť číslo povedať čo chcem aby zo mňa všetko opadlo.
Mám pocity zronenej lane viem, že nedotknú sa na Tvoje dlane.
Prečo rozhodnúť sa bolo vždy na mne?
Je posledná šanca cítiť moje myšlienky
...zoceliť si možno spomienky.
Povedz mi: „Kým si vlastne bol?“
Možno som sa zamotala do fiktívnych slov.
Ticho šepneš: „Zostaň!“
A ja vravím: „Je čas ísť!“
Možno bude to však ťažšie než sa zdá možno niečo silné prevahu má.
Svedomie či spomienka odpoveď mi dá.
Ozval sa mi „obsadzovák“ rovno z mojej duše.
Je to ako keď použiješ rôznofarebné rúže.
Raz „nanesieš“ červenú vystrieda ju iná.
Viem, že v tomto probléme nebola som vinná...
Posledný nádych darujem Ti na rozlúčku.
Nechystám sa uviazať si pomyslenú slučku.
Rozdelí nás posledná veta skladám slúchadlo
...nič dôvtipné na záver ma už nenapadlo.
S pozdravom Vaša Kristína :)
