Po vzhliadnutí musím povedať, že ho stále považujem za blázna. Ale to sú predsa všetci umelci. Prosto nie je podľa môjho gusta. Vo filme som si našla pár myšlienok na spracovanie, ale na druhej strane mi to pripadlo strašne umelé a dokonca v mnohom úchylné. Je to proste Tim a jeho rozprávkovo-hororová fantázia. Rešpektujem jeho prácu ale, mne jednoducho nereže. Nakoniec názor si utvoriť môžete už dnes vo Vašom obľúbenom kine.
Faktor strachu...
Mňa vždy z prípadného smútku dostane tá pravá rozprávka. Kto ma pozná vie, že sa jedná o moju srdcovku „Hľadá sa Nemo.“ Rozprávka získala dokonca cenu za dabing. Ten si pochvaľovalo aj pôvodné obsadenie. V danej dobe bola použitá nová technológia na animáciu. Ja však milujem tie vtipné hlášky a hlavne jeden fakt. Vždy si v tej rozprávke niečo nájdem. Nesie so sebou veľké posolstvo a mnoho myšlienok ktoré Vám ešte dlho znejú v hlave (srdci). Jeden aspekt je o tom, že pre lásku prekonáme všetky prekážky. Je nám jedno aká bude naša cesta dlhá, strastiplná či bolestná. Príbeh zobrazuje veľkú lásku otca k svojmu dieťaťu. V mnoho smeroch až prehnanú. Rodičia vždy nosia v hlave: „Čo keď sa niečo stane.“ Presne takto to bolo aj v prípade Nemovho otca.
Keďže Nemo odpozoroval strach u svojho otca, prirodzene aj on sám sa bál okolitého sveta. Všetci z nás majú z niečoho strach. Často-krát je strach naším najväčším súperom a bráni nám posúvať sa o krok vpred. Občas sa sama seba pýtam: „Kde by som bola teraz ak by mi tak strašne nebránil strach.“ Strach ísť do novín a nepohnúť sa z kancelárie šéfredaktora. Strach, osloviť niekoho kto mi je sympatický. Strach byť k Vám niekedy úprimná lebo sa bojím, že ma začnete súdiť.
Potrebujeme pomoc na nájdenie odvahy?
Pamätáte si scénu ako sa Nemo zasekol v akváriu? A ten moment ako ho staršia rybka donútila aby sa von dostal sám? Aby nebral menšiu plutvu ako svoj nedostatok? Dokonalosť neexistuje. Je to len fikcia ktorú si vytvárame v našej hlave. Naša fantázia je však nekonečná a všetko čo si dokážeme „namaľovať“ v našich myšlienkach sa môže premeniť na realitu. Niečo zvládneš úplne sám a občas potrebuješ pomocnú ruku na to aby si „to konečne dal.“ Presne tak ako Nemo. Potreboval sa ocitnúť sám a spoľahnúť sa len na seba. Prekonať hranice svojho strachu a prestať myslieť na svoje nedostatky. Pretože tie nedostatky poukazujú na našu jedinečnosť. Nechceš byť predsa ovca ale unikát. Niekto koho si zapamätáme. Preto sa v maličkostiach snažím prekonať svoj strach. Netvrdím, že ni to vždy vyšlo ale viem, že moja malá plutva je len moja. Je jedinečná a nikto iný ju už mať nebude. Občas mám však problém sama so sebou a nebojím sa to priznať. Na chvíľku stratím toho malého pubertálneho rebela a strach má zasa prevahu.
Dokážeme dosiahnuť naozaj všetko aj ak sa nám rúti svet?
Leto bolo už tretí rok po sebe bez bez dovolenky (ak nerátam rýchlu prehliadku Londýna – Marec). Už som konečne mala pocit, že sa mi upratal svet a začínam voľne dýchať. Všetko sa malo stabilizovať v Septembri. Tešila som sa konečne na „duálny život.“ Spoločné varenie, prechádzky, hádky o posledné chipsy v balíčku. Chipsy už nejem a v Prahe síce som ale sama. Každý deň sa snažím zmeniť seba o kúsok. Viac komunikovať face to face, mať na háku a myslieť viac na seba. Áno občas musíme byť egoisti. Pretože si okolie berie z nás niekedy príliš veľa. Robím pokroky. Pre niekoho možno malé ale v mojom svete obrovské. Tak naberte odvahu tak ako Nemo a zmeňte aspoň ten svoj malinký svet :).
Ďakujem, že ste jeho súčasťou Tina.
