Vráťme sa k príbehu toho pána aby ste sa lepšie „dostali do obrazu.“ Ten pán si obvykle vykonal svoj „balkónový rituál“ presne v tom poradí, v akom som Vám to napísala súčasť toho rituálu bolo aj „to“ on si to však nevšimol ale ja som si „to“ všimla myslím, že ak „to“ niekto prehliadne možno je inak naladený, pracovne vyťažený alebo jednoducho nie je tá osobnosť ktoré považuje za poetické už len ranné Slnko. Ešte stále netušíte čo znamená záhadné „to“ ? Je to predsa známa „Pani Múza.“
Ten pán na balkóne si nevšimol tú vzácnosť, že ho práve vtedy navštívila lebo na „to“ proste nemal čas lebo do svojho rutinného rituálu „Múzu“ nikdy nevpustil, neakceptoval to, že niečo také ako je „Múza“ minimálne raz za život kopne každého z Vás ale je otázne či si to vôbec pri spleti povinností, radostí čo starostí všimnete. A tak sa moja rozdielnosť prejavila v tom, že ja som si „Múzu“ všimla a dokonca som ju využila na niekoľkých miestach.
Tak ma mimovoľne tam niekde medzi asfaltom a pouličným muzikantom napadla základná myšlienka toho všetkého a niekde v spleti slov, ktoré sa kumulujú v mojej hlave a potom ich „dám na papier“ mi napadlo prirovnanie: “Život je ako skladačka.“ Je to ako keď si nadšenec Puzzle kúpi svoju obľúbenú tisícku a skladá ju pokiaľ nedôjde do cieľa. Napadla ma myšlienka, že tak je to vlastne s naším životom. Pri našom narodení položia rodičia prvú, v našom detstve ako keby to bola ďalšia „kvázi skladačka“ ktorú pridajú a vtedy sa to skončí. Od puberty až po dospelosť, dokonca nášho života je to už iba na nás postupne pridávame skladačku po skladačke a je len na nás či ten výsledný obrázok dokončíme.
Táto hlavná myšlienka ma nakoniec podnietila využiť ju na jeden krátky veršík. Ten som napísala pre niekoho na pamiatku, snažím sa ho rozvinúť v text a ako „doplnok“ vznikol tento článok.
Aj, napriek môjmu veku som stretla mnoho ľudí. Ľudí čo tento Puzzle základ dokázali ďalej nadviazať a využili svoj potenciál. Potom ďalšiu skupinu ktorá Puzzle vzdala tesne pred koncom lebo „pozadie“ sa im zdalo príliš zložité na poskladanie. Ďalšia kategória to po chvíli vzdala pre netrpezlivosť a tá posledná zostala niekde na okraji a nechcela sa o nič ani pokúsiť. Sú to rôzne osudy, povahy, tváre. Ich snaha buď bola maximálna a proste to nevyšlo, nedovolili to okolnosti alebo si proste našli dokonalú výhovorku nato prečo to vlastne nedopadlo tak ako malo: „Vieš, moji rodiča ma nechceli pustiť na tú školu.“ „Ale nemal som dobré maturitné vysvedčenie, triedna na mne sedela...“ Dôvody ktoré sme si našli lebo sa nám proste nechcelo, možno naša tvrdohlavosť nebola dostatočne veľká na to doskladanie. Uvedomila som si dve veci: Múzu by nemal ignorovať nikto mal, by vnímať svet natoľko intenzívne aby ju jednoducho neprehliadol. Ďalším bodom bolo, že skladanie Puzzle je iba na nás, niekedy sa stane, že nám pri tom niekto pomôže ale v tej naozajstnej realite sme na to len my.
Nech sa Vám darí skladať a nezabudnite na Múzu Vaša Kristína alias Kristen :)
