Je zvláštne, že dnes sa nemení len móda v obliekaní či účesoch. Počula som snáď kvantum historiek o tom aké priateľstvá mala moja mama či stará mama a príbehy o tom, že práve na strednej škole sa utvárajú tie najpevnejšie priateľstvá. Ak sa však premietnem do roku 2012 zistím, že toto už z nášho sveta dávno zmizlo. Čím to je? Možno si poviete, že je iná doba a to všetko si vyžiadalo svoju daň... Ja si však myslím, že to tak nie je. Myslím si, že je úplne jedno či sa píše rok 1918 alebo 2012. Všetko je „schované" niekde v nás ľuďoch. Nezáleží na tom v akom prostredí dospievame ... Príde čas keď si človek začne tvoriť svoje vlastné vnútro podľa svojho gusta. Vtedy sa človek naučí čo je správne a čo by sa nemalo a vie si to v hlave upratať. Fakt, že kolektív sa v dnešnej dobe stal naozaj už len slovom je chyba ľudí a nie toho koľko rokov za ten čas prešlo. Mnoho ľudí zabudlo komunikovať, podržať druhého či niekomu jednoducho nezištne pomôcť. Presne z tohto dôvodu sa v kolektíve streda jedna intriga za druhou...
V dnešnej dobe nie je ojedinelé už ani to, že uzatvárame priateľstvá len z dôvodu nejakej výhody. Jednoducho povedané mať známeho čo má plno kontaktov sa predsa zíde. Nikdy predsa nevieme či nebudeme v kríze. Práve toto považujem za ďalší dôvod toho prečo ľudia nedržia spolu. Ich priateľstvá totiž neobsahujú jednu základnú zložku ktorú by podľa mňa každé pevné priateľstvo malo mať. Pýtate sa o čo ide? No, predsa o úprimnosť! Presne od tohto závisí aj fungovanie akéhokoľvek kolektívu či už v práci alebo v škole. Je to ako akákoľvek chemická reakcia pri ktorej je presne zadané čo sa má stať na jej konci. Aby sme však dosiahli jej správnosť musíme dodržať postup a všetky kroky musia byť presné a nesmieme urobiť žiadnu chybu. Tak je to aj v kolektíve a všetko sa v ňom musí budovať postupne. Na začiatok by bola dobrá snáď tá úprimnosť a otvorenosť. Všetko ostatné už potom ide akosi samo...
Stačí tak málo. Len jednoduchá a prozaická úprimnosť aby sa v akomkoľvek prostredí dalo „voľne dýchať." Zároveň sa dá ľahko pochopiť, že nie všetky duše nájdu svoj súzvuk. Vtedy sa dá poradiť len jedno. Stačí sa naučiť urobiť kompromis. Často-krát to nie je jednoduché ale za pokus to predsa len stojí ;). Veľa šťastia kolektívom i (ne)kolektívom... Rozdávajte okolo seba úsmev!! ;)
