Náhody nám pomáhajú na chvíľočku zastať...
„Nejako sa to hrozne rozmohlo.“ Konštatovala som v jednom internetovom rozhovore o tom, že mnoho mojich priateľov opustil člen ich rodiny. Po tejto vete som si uvedomila, že môj strach zo smrti to ešte viac znásobuje a že tá zhoda okolností sa mi vlastne nepáči (však komu by sa to páčilo) spôsobuje mi na duši des. Vždy sa teda odhodlám ponúknuť pomoc aj keď viem, že na 99,9% budem odmietnutá poprajem teda súcit a radšej sa stiahnem. Vtedy ma začne „ticho štuchať“ myšlienka, že ani ja si neužijem tento svet večne a raz sa to skončí. Toto nepríjemné obdobie dokonca spôsobilo, že som sa stiahla do úzadia a viac som komunikovala sama so svojím ja ako s ja niekoho iného. Možno si poviete že si to príliš pripúšťam ale asi to bude len prozaická empatia.
Jeden príbeh...
Dodnes intenzívny zážitok z detstva vo mne zanechal hlboké stopy. Spomínam si na svojho dedka ktorého som mala veľmi rada aj napriek tomu, že som bola v dobe keď ešte žil len malé dievčatko. Bude to asi v tom, že v období detstva si veci tak nejako spájate dokopy a vnímate svoje emócie oveľa intenzívnejšie, vyrovná sa tmu možno už len obdobie skoršej puberty. Keď som bola svojho dedka naposledy navštíviť mala som potrebu zrazu s ním viac hovoriť, chcela som byť pri ňom dokonca ma „navštívili“ výčitky svedomia zato, že som sa vždy snažila z návštevy vykrútiť či dokonca som ťahala starých rodičov čím skôr preč. Dodnes ma to mrzí ale to sú tie detské chyby ktoré sa v detstve žiaľ stavajú. Po tomto intenzívnom pocite, bolo to necelé dva mesiace po návšteve, môj dedko už nežil... Rozhodla som sa ísť na jeho pohreb, veľmi ma to vzalo a bola som smutná. Avšak najhoršie bolo to, že si ho neviem odvtedy vybaviť inak iba tak ako som ho videla na tom pohrebe .... Niekoľko nocí sa mi s ním snívalo dokonca som mala pocit ako keby mi chcel v snoch niečo naznačiť no ja som nechápala. Vtedy som však pochopila jedno. „To čo máme si vážime až keď to stratíme.“ Jediné čo mi zostalo sú spomienky a úcta k smrti samotnej i tomu človeku.
Smrť vzbudzuje rešpekt ale HLAVNE by to mala byť úcta...
Presne tá úcta mnoho ľudí nesprevádza o čom svedčia nespočetné (a samozrejme anonymné) príspevky v mnohých diskusiách o nedávnej smrti vizážistu Alexa. Nemala som žiaľ tú česť spoznať ho osobne. Tíško som len obdivovala jeho prácu a dúfala, že raz bude líčiť moju mamu ako o tom vždy snívala a možno aj mňa. Už sa tak nestane lebo nie je medzi nami. Nech, už sú však okolnosti jeho smrti akékoľvek. Zomrel človek a to chce úctu a zamyslenie. Zamyslenie ohľadom toho, že nič netrvá večne. Urážky sú v tomto prípade viac než nemiestne, nevhodné a úbohé. Preto práve ten rešpekt. Rešpekt k tomu človeku a k smrti.
Bodka na záver
Alex! Tvoja duša je teraz niekde „tam hore“ a dozerá na pozemské záležitosti. Tam kde si už nemá dosah ani bulvár ani zlo ako také. Tam nájdeš večný pokoj a premeníš sa na Anjela. Pokoj s Tebou...
V úcte a tichu na duši Kristína
