Ženské osadenstvo mi istotne dá za pravdu, že zbaliť sa na dovolenku nie je len také jednoduché. Po dvoch hodinách som stále našla niečo čo budem určite potrebovať. Na Prahu som sa tešila ako malá. V duchu som si hovorila: “Nesmiem si zabudnúť baterku do foťáku!“ Keď som k osemnástke dostala zrkadlovku bolo mi jasné, že Prahu chcem fotiť určte. Nenapadlo ma, že to bude až o dva roky. Bolo mi to však jedno a nevedela som sa dočkať rána.
Po prebudení som si vzala svoje veci a hor sa, autom smer Nitra. Druhá polovica posádky bola tiež zjavne nabalená ale pomestili sme sa. Doľahla na nás únava a tak väčšina z nás, okrem šoféra (moja mamina) sladko zaspala. Až do momentu keď sme sa dostali na slávnu-neslávnu D1-tku. Musím priznať, že som na ňu pred odchodom do Prahy nepočula veľmi pekné „recenzie“. Napadlo ma však, že ľudia často preháňajú a tak som sa rozhodla, že si ju „zrecenzujem“ sama. Ani v najhoršom sne ma nenapadlo, že budem „rozhrkaná“ ako hrkálka. Nuž, sú chvíle keď som za naše diaľnice naozaj vďačná. A rovnako za fakt, že som v tej chvíli nemusela šoférovať ja. Päť minút sa vám to zdá vtipné, ale potom dlhšom čase je jazda skôr dôvodom na plač. Po dvoch zástavkách v motorestoch káve, kole a rozhrkanej ceste sme sa blížili do centra. Bola som taká nedočkavá, že ma bolelo brucho. V momente ako sme vošli do mesta bolo nám jasné, že niečo nie je s kostolným poriadkom. Slečna Božena (naša navigácia) nás krútila stále dokola. Hovorí sa, že Praha je rozkopaná celoročne ale, že až takto to som fakt nečakala....
Opýtať sa fešáka v oranžovej reflexnej veste nebola zlá voľba. Dokonca vedel po slovensky a poprial nám príjemnú dovolenku. Po záplave červenej na semaforoch sme zaparkovali blízko internátu. Neskôr sme sa dostali do areálu na parkovisko. Unavené ale v cieli. Recepčná ktorá nám dala lístky do jedálne a kľúče sa tvárila ako kyslá kapusta. Po zistení, že sme zo Slovenska hádam skysla ešte viac. Možno ešte „nerozchodila“ našu výhru v hokeji. Hala bola celkom fajn a ja som nepotrebovala luxus. V izbe predsa iba prespíme. Po jazde na druhé poschodie ale nastal šok. Biele dlhé a široké chodby. Ani som si nechcela predstavovať aké to bude keď bude tma...
„... Do pekla mám pocit, že je to ako v tom horore, že Hostel nie?...“ Musím priznať, že nám asi nebolo všetko jedno. Znova jazda na recepciu a zistenie, že sme na zlom poschodí. Preto boli dvere na kartu a nie na kľúč :).
Musím priznať, že hľadanie izby bolo vcelku vtipné. Po otvorení dverí do izby som bola vďačná, že internát nie je môj domov. Koberec si zjavne pamätal vééééľa párty. Vzhľad a lá nestihol som dobehnúť pri nevoľnosti na toaletu hovoril sám za seba. To čo sa dialo na posteliach som si nechcela ani predstavovať a bolo mi jasné, že v ponožkách po izbe asi chodiť nebudem .... To je fuk! Hodinka spánku, prezlečenie a hor sa s foťákom do večernej Prahy ... :)....izba je len izba!!!
.... A tak som sa ja malé dievča ocitla v Prahe :) .... Pokračovanie nabudúce!
