Vždy keď som odchádzala na dovolenku do Bulharska tak mi prišli vtipné tie reči: „Vstávaj skoro lebo Ti Rusi pojedia všetky párky!“ No, haha.... Až do času keď som zistila, že to tak naozaj je! A to som ešte nestihla navštíviť tú krásnu ale v mnoho veciach zvláštnu Prahu. Jedno z miest na ktoré som sa v Prahe tešila, bola najužšia ulička v meste ktorá spája ulicu U Lužického semináře a rieku Vltava. A ako sa to stáva v dobre usporiadanej ženskej/turistickej partií toto miesto sme objavili tak náhodne, že to ani nebolo možné.... Malo to jednoduchú príčinu. Úvodné behanie po Prahe spôsobilo, že sme sa uchodili na smrť a tak sme si po X hodinách uvedomili, že sme nič nejedli a hlavne nevypili... Jednohlasne sme sa teda dohodli, že nasleduje PIZZA a samozrejme niečo na pitie. A tak sme po ceste hľadali nejakú vhodnú reštauráciu. A presne tak sme narazili na uzučkú uličku a podnik s výhľadom na Vltavu. Musím priznať, že pri pohľade na čašníka uhladeného až príliš sme aj chvíľku zvažovali možnosť, že sa otočíme na päte a ideme preč. Ale keďže sa nám stretli pohľady a ujo na nás hodil úsmev číslo 234 tak sme si povedali: „Prečo si nedať jednu drahšiu večeru?“ Objednali sme si nápoje nejaké to jedlo a čakali sme.... Myslím, že ak by sme tam zostali sedieť tak tam sedíme doteraz a sú z nás ľadové sochy:). Stačil mi ďalší „ksicht“ a lá teta na recepcií keď čašník zistil, že sme zo Slovenska. Samozrejme, že ani nápojov sme sa nedočkali, a to aj napriek tomu, že sme sa ho niekoľkokrát pýtali kde to viazne. Viaznuť to začalo asi niekde pri slovenčine a úplne sa to zaseklo pri našej objednávke ktorá zrejme nepredstavovala pre podnik dostatočne veľkú sumu... Nuž, nehovoríme inak ako slovensky a preto zrejme nepredstavujeme „luxusnú“ klientelu pre ktorú bola reštaurácia určená.... Ale to nám neubralo na eláne...:) Skončili sme v inej reštaurácií a oveľa príjemnejšej bez všetkého toho „teátra“...
"Jááááj ten kompas...."
Trošku naruším „zážitkové poradie“ ale musím spomenúť ešte jednu celkom vtipnú príhodu. Neviem presne či sa odohrala v rovnaký deň ako tá predošlá ale stojí za zmienku. Nasadli sme na metro za účelom zaplatiť ubytovanie. Mapa v ruke, v taške doklady a peniaze + nejaké tie tekutiny.... Vtedy som centrum videla druhýkrát a stále ma uchvacovalo, že Praha je taká veľká. Že sa v nej miešajú reči, tváre a chute... Keď sme sa dostali von z menšej tlačenice v metre naša úloha bola nájsť spoločnosť ktorá sprostredkovala ubytovanie v našom intráku. Po ceste sme našli všetko možné ako som písala vyššie natrafili sme na kadejakú reč len nie na nejakú zrozumiteľnú. Zrejme to bola zhoda okolností ale angličtina nám neprišla do cesty. Aha potraviny! „No tak sa do nich rovno aj bež opýtať.“ No samozrejme, že zasa ja. Tak som sa teda usmiala a snažila sa potlačiť svoj turistický vzhľad.... Už keď som vošla snu zdalo sa mi to tam nejaké zvláštne. A keď ma oslovil predavač z obchodu tak sa to celé nejak „doladilo“. Že Japonec žijúci v Prahe? Komunikácia samozrejme po anglicky a samozrejme, že netušil kde je tá ulica ktorú naša partia hľadala. Nakoniec sme ju našli mapa nás zachránila ako vždy. A nabudúce si asi zoberiem slovník alebo kompas :)....
