Kokos! To bolo jediné slovo ktoré ma napadlo keď som uvidela tú hromadu ľudí v metre. Zábavná bola hneď situácia pri predajnom okienku na lístky. „Neviete nám prosím povedať ktorá linka jazdí do centra?" „Cože ja Vám nerozumím..." Nuž, prirodzene nasledoval prechod na češtinu. A mne nezostáva nič iné ako si zasa položiť otázku: Ako je možné, že mi im rozumieme ale na opačnej strane kábla je to už o niečo ťažšie? Myslím si, že je to celé len o ich prístupe k veci. Vraj sme ich bratia. Áno. Stretla som tam príjemnú spoločnosť ale o tej bratskej láske by som vám niečo vedela napísať. O tom však v inej časti... „Paninko, já nejsem informační centrum musíte se kouknut na mapku..." Tak díky „brácho" a toto malo byť zasa čo? Sedí v okienku metra a neverím tomu, že nevie kam čo premáva. Tak nám teda nezostalo nič iné len sa pozrieť na veľkú mapu. Koukáme a koukáme.... Musím sa priznať, že pozeranie na mapu je pre mňa asi ako azbuka... Jednoducho mi to v tomto smere nejako „neklape." Ale nevadí! Úlohu hlavného „GPS" si na starosť zobrala Sisi a tak sme po pár minútach prišli aj na to, že sme na opačnej strane.
Vráťme sa však k tej hromade ľudí. Nemám to síce písomne (a ani po tom netúžim) ale ľudia čo ma poznajú naozaj dobre vedia, že stiesnené priestranstvo + kopa ľudí je pre mňa katastrofálna kombinácia. Žiaľ, príchod do Prahy znamenal presne toto. August, piatok a dopravná špička...Horda ľudí na eskalátoroch a na metro naskakujeme prakticky pred odchodom. Myslím si, že pohľad na mňa by vás veľmi rozosmial. Jazda bola síce cca. 5-minútová ale pocit a lá sardinka v konzerve počas transportu v kamióne jej nepridal na „kráse". V hlave mi bežali tie upozornenia z domu: "V Prahe sa hrozne kradne!" Klaustrofóbia sa ozvala a keď som sa z metra dostala konečne na vzduch tak som pochopila, že tie sardinky v konzerve sa cítia oveľa lepšie keď sa dostanú na náš tanier:).
Pri pohľade na ulicu sa splnila jedna položka môjho „zoznamu." Ovoňala som Prahu.... Celková atmosféra u mňa spôsobila to, že som zastala na chodníku, mala som otvorené ústa a slzy na krajíčku. Som naozaj v Prahe. Stojím tu na ulici a dýcham atmosféru toho čarovného mesta... Praha spôsobila to, že som onemela. Nie je to Bratislava, Banská Bystrica a ani Košice. Je to mesto kde sa mieša kultúra, nálada a nikto nikoho nerieši.
Cesta k slávnemu Orloju bola krátka. Počas nej ma niekto stihol chytiť za zadok a je mi jasné, že šlo skôr o nezbedného vreckára ako o nápadníka. Stál tam. Orloj. Pred ním hora ľudí a večerná atmosféra. Zobrala som do ruky foťák a bolo mi jedno, že som unavená po „hrkálkovej ceste." Praha žije stále a prázdnu ulicu som zažila len v nedeľu na nefrekventovanej ulici.... Orloj som nevidela hrať (vždy som premeškala celú hodinu) a jazdenie metrom ma začalo po pár dňoch fascinovať. Bola som naozaj TU!
...Usmievajte sa.... Kristína alias Kristen
