Naša trasa viedla cez Maďarsko do Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, cez Chorvátsko a Slovinsko. Bohužiaľ, na Srbsko, Macedóniu, Kosovo a Albánsko nám tentoraz nevyšiel čas. Netreba sa nikam hnať, dôležité je užívať si samotnú cestu a naozaj vnímať svet okolo nás.
Najväčší prieser hneď zo začiatku bolo to stopovanie. Takto sme chceli všetko tradične prejsť s tým, že možno si sem-tam zoberieme lokálny autobus o dedinku ďalej a podobne. Neviem, či to bolo našim bradatým zložením - viem si predstaviť, že veľa vodičov má ohromný stres z toho vziať si do auta dvoch neznámych masových vrahov na úteku, prípadne či v tom zohral všeobecný strach z cudzieho spojený s utečeneckou krízou v poslednom období. A tak nám cesta z Bratislavy do Budapešti, kam sme pôvodne ani nechceli ísť, ,,veď ušetríme čas, keď tam môžeme ísť kedykoľvek na víkend“, trvala dva dni. To keby vieme, tak ideme tie dve hodiny vlakom za peniaze, ktoré sme takto minuli na výbornú pumpovú stravu a nejaké to exportné české pivo.
Po prvých ôsmich hodinách na žeravom slnku a na tesnej hranici našej trpezlivosti sme sa konečne rozhýbali. Týmto pozdravujem kočku a jej kamošov, boli ste pre nás veľmi dôležitý stop. Po dvoch nociach v stane a jednom súboji divej zveri na život a na smrť meter od stanu (na ktorý som sa statočne zobudil s krikom), sme sa teda nejak domotali do tej Budy a Pešte. Poštrádovali sme sa, pozreli si živú exhibíciu afro-ázijskej kultúry na stanici a rozhodli sa, že po plochej, slnkom rozpálenej maďarskej zemi, kde nám zastaví každé miliónte auto, nechceme risknúť stratený týždeň stopovaním. A tak sme prihodili na benzín istému Francúzovi, čo nás zobral až do Sarajeva.
V Sarajeve určite odporúčam navštíviť piváreň Sarajevsko – aj tak majú všade len turistické tretinkové španielske hlúposti vo fľaši. Tu vám načapujú poctivé a fakt dobré pivo v naozaj super príjemnom prostredí so živou hudbou. Stret a symbiózu dvoch kultúr postrehne už každý (snáď). Je to naozaj super kráčať po ,,európskej“ ulici, ktorá plynule prejde do ,,moslimskej“ časti. Super jedlo, milí ľudia, príjemná atmosféra.
K hranici s Čiernou Horou nás odviezla miestna tridsiatnička so svojim rozbitým neviem-čo-to-bolo-za-auto. Ale bolo fakt veľké, tak zobrala po ceste ešte nejakú paní, proste taká bosnianska vidiecka idylka. Hranicu sme prešli pešo, pokecali a zabavili sa s hraničiarmi, stretli slovenských vodákov, ktorí bosnianske rieky vrelo odporúčajú a nejako krvopotne sa dostali peši a stopmi do mesta Kotor. Ďalej Stari Bar a Budva. Všetky mestá stoja za takú výživnú jednodňovú návštevu, je to tam drahšie než by niekto možno očakával, no pre Slováka stále dosť v pohode. Koho baví najmä príroda a historické pamiatky, určite si to tam užijete. Stopom nás zviezli: islandský pár, ktorý žije v Bosne, kde týpek odhaľuje také tie veľké zločiny oligarchov (pozval som ho na Slovensko), taliansky pár, kde týpek zbiera knihy Malého Princa vo všetkých jazykoch (a tak sme mu poslali našu slovenskú) a auto plné piatich hipster Švajčiarov, kde jeden bol vlastne Čiernohorec. Dôkaz, že ak niekto naozaj chce, vezme vás – aj keď ste dvaja a oni by vás mali, doslova, narvať do kufra.
Chorvátsky manželský pár, profesorica a inžinier, nás zobrali až do Dubrovnika, ktorý je jedno z najkrajších miest aké som kedy videl, no pripravte si peňaženku. Nechceli sme si dať pivo v centre, že veď tri eurá čo si blázen, tak sme si ho radšej dali za päť v nejakom nezávislackom podniku mimo centra. Stopovanie o ničom, spíme v našom šatori pod mostom, kde nás uprostred budí niekoho krik, no ten to po chvíli vzdal. Na ďalší deň prichádzame do ďalšieho naozaj krásneho mesta Split, odkiaľ to je kúsok na pevnosť Klis, kde natáčali Game of Thrones. Pevnosť je stále v rekonštrukcii, no výhľad je krásny.
Ďalší problém so stopovaním - našťastie nás vzal taxikár (zadarmo), ktorý bol kedysi členom Haré Krišna partičky, za čo sme boli dosť radi, pretože to bol naozaj super chalan so širokým obzorom a nejakým tým cestovaním za sebou. Na ďalší deň sme síce kráčali niekoľko kilometrov do najbližšieho mesta Skradin – Chorváti nám milo všeličo gestikulovali, no ani za toho oného nás nezobrali, aj keby sme sa na tom slnku mali zaživa upiecť. Tu sme začali byť paranoidní, či tie bežné šoférske gestá ,,idem iným smerom“ nie sú iba chabou snahou vyhnúť sa ignorácii alebo priamemu odmietnutiu stopárov, pretože po rovnej ceste končiacej v jednom meste sa iným smerom naozaj ísť nedá. A veď dobre no, naša aj ich slobodná voľba, nesťažujem sa (až tak).
Čas nás tlačí, nestihli sme niektoré národné parky a mestá. Autobusmi sme prefrčali cez Šibenik, Zagreb a odtiaľ priamo do Ljubljany. To je tiež naozaj krásne mesto, z nejakého dôvodu mi pripomína krajšiu Bratislavu. Chytili nás tu prvé jesenné chlady, trochu sme sa tu napriek menším komplikáciám s ubytovaním poštrádovali a odfrčali cez Viedeň domov. Za tie dva týždne sme každý minuli asi 200-300 eur, pričom sme, čo sa cestovania, stravy a ubytovania týka, mali všetko tak pol na pol. Ak by ste teda viac stopovali, spali v stane (my asi 6 nocí), pili menej piva a jedli viac pečiva a banánov z potravín, prejdete to takmer zadarmo – a naopak, pretože komfort niečo stojí.
