Sem už toho veľa zrejme nepribudne - vidíš tie staré články? Skús pokračovať na kristiankusenda.sk. Zoznam autorových rubrík: Cestovanie, SpozaHranic.com, Švajčiarsko, Knižné recenzie, Súkromné, Nezaradené
- Tou polovicou sa snažím zakaždým naznačiť, že sme ten Balkán neprešli úplne celý, nechcem to fejkovať. Stopovanie síce nevyšlo vždy, no dva týždne v týchto krajinách stáli určite za to. Čo sme, kde sme a koľko sme minuli -
Vo Švajčiarsku už nejaký ten piatok emigrantov z Eritrey majú a ja som mal možnosť jedného z nich osobne spoznať.
Kým si pridržiavam odpadnuté sedadlo pod zadkom, sledujem starého Araba sediaceho po mojej ľavici. Kašlať prestáva iba keď sa modlí. Rozmýšľam, ako by asi prijal úprimné ,,zakrývaj si ústa, do riti!“, no v tom ma vyruší Sašove ,,ty volé“. Vyzerá, že bude každú chvíľu potrebovať igelitový sáčok. Už iba tri hodiny..
Ten pohľad už určite schytal nejeden stopár. Pokrivená grimasa, stisnuté pery a jemné pokrútenie hlavou do strán v štýle akože: tak ty do môjho auta určite nesadneš! Pozrie na teba spoza skla prázdneho 5-miestneho combi ako na najväčší odpad spoločnosti, aj keď ním pravdepodobne nie si a možno tak ani nevyzeráš. Pravdepodobne ťa aj v duchu odsúdi, ty sa zasmeješ a čakáš ďalej.
,,No address, no Morocco.“ Striedavo hľadím na samopal obďaleč stojaceho a patrične znudeného príslušníka polície, zjavne nedostatočne vyplnený dokument pre vstup do krajiny a ďalšieho pomerne trpezlivého príslušníka za sklom. Ten si po chvíli spomenie na nejaký hotel, dopíše ho tam a dodatočne ma privíta v Marakeši.
Na čerpacej stanici v bratislavskom Lamači stojíme už tretiu hodinu. Konečne zastavuje prvé auto, felícia plná rómskych spoluobčanov a lopát. ,,Zeberem vás do Mauacek!“ Tak teda čakáme ďalej.. Bez urážky, ale na prvý stop sme to chceli dotiahnuť aspoň do Brna.
Per aspera ad astra, alebo ,,Tŕnistou cestou ku hviezdam“. Tak by sa jednoducho dal vystihnúť naozaj neuveriteľný životný príbeh najznámejšieho rakúskeho imigranta v Amerike. O Arnoldovi Schwarzeneggerovi sa toho za tie roky popísalo už naozaj veľa, no tentoraz sa nám v rukách ocitá 640 strán, na ktorých Arnold jemu vlastným vtipným a úprimným spôsobom rozpráva o svojej životnej ceste a spôsoboch, akými dosahoval svoje ciele a vyrovnával sa so všetkými prekážkami.
- Čože?! Vy nakupujete v Nemecku? Tam predávajú iba odpad! Neviem, či aj z tvojej krajiny, zo Slovinska, ale z Čiech tam sú za plotmi fariem zatvorení ľudia a tvrdo pracujú desať hodín denne. ..a takto podobne pokračovala zhrozená susedka v prezentovaní svojej predstavy o svete mimo Švajčiarska.
- Musím sa zbaviť toho zabijáka. - ... Čože? - Zabiják ma prenasleduje. Vieš, idú po mne zlí ľudia. Musím sa ich zbaviť. Išiel som najprv do Budapešti ale kamarát to skomplikoval a tak idem do Viedne. Neviem sa zbaviť tých zlých duší alebo ako to mám nazvať. - Aha.
V prvom rade sa treba pripraviť na rôzne úskalia spojené s humorom a jeho vnímaním. Napríklad moje tradičné vtipy o nastolení ramadánu po každej strašnej opici končili vážnym prikyvovaním, pretože si dotyčný myslel, že som možno naozaj moslim, ako napríklad tí z bývalej Juhoslávie. Odpovede na moje vierovyznanie som bol teda nútený vyhrotiť k rytierom Jedi a Chápadlovej príšere. Aby ma konečne niekto nebral vážne.
Ako vôbec môžeme porovnávať nejaké malé Slovensko z ,,východnej“ Európy s, mimochodom, takisto malým Švajčiarskom? Možno by sa mohlo na prvé zamyslenie zdať, že toho nie je moc veľa, ale keď rozmýšľame ďalej..
Absolútne nič. Aspoň v takom zmysle, v akom o tom pár ľudí básnilo. Že sa hlasuje o tom, či pôjdeme zajtra ešte do práce. Áno, určite, vyhrá Švajčiarska ľudová strana, my prídeme na pracovisko, kde nás na stole čaká výpoveď a policajná eskorta, ktorá nás vyprevadí k vlaku jazdiacemu tam, odkiaľ sme prišli. Teda do Viedne, pretože k nám priamo nechodia.
Bola moja prvá. Priznám sa, trochu som sa bál, hlavne toho účtu, ktorý mi ešte len príde, ale myslím, že to bol jeden z tých lepších zážitkov so zdravotníctvom s ktorým som zatiaľ mal skúsenosti iba na Slovensku. Pozor, nasledujúci opis tejto udalosti obsahuje zdanlivé detaily, ktoré do veľkej miery zlepšujú a spríjemňujú život.
Tak ako je Švajčiarsko všeobecne známe svojimi hodinkami, čokoládou a neutralitou, je známe aj svojim špecifickým a zaujímavým vzťahom k cudzincom. Ako to dnes ale v skutočnosti je?
Aj keď odchádzame z rôznych dôvodov, s rôznou motiváciou a rôznymi cielmi, už nechodíme ,,len" za prácou. Neodchádzame, pretože niekedy sme ochotní drieť za minimálnu mzdu, ktorá je stále viacnásobne vyššia než tá naša slovenská. Odchádzame, pretože niekedy sme ochotní drieť za minimálnu mzdu. A napriek tomu si dopriať dôstojný život. Aj za tú cenu, ktorú za to občas platíme.
Adriana je v Taliansku už od roku 1997 a jej motív zavítať sem bol jasný – naučiť sa na profesionálnej úrovni jazyk, spoznať taliansku kultúru a spôsob života, precestovať krajinu a po návrate na Slovensko si vďaka nadobudnutým skúsenostiam a zážitkom nájsť zaujímavú prácu. Začala pracovať ako viacero Sloveniek na pozícii „au-pair“ a poctivo študovať jazyk. Čo nám prezradí zo svojej dlhoročnej skúsenosti v Taliansku a o Talianoch samotných?
V zahraničí – konkrétne vo Švajčiarsku – nie som úplne najdlhšie, zatiaľ iba polroka. Napriek rodinnému zázemiu a podpore mojej sestry, ktorá tu žije už štyri roky, som si už ale prešiel všetkým, čím si prechádza väčšina ,,prišelcov“: problémy s rečou, nájdením práce, nie zrovna vysnívané bývanie, nie zrovna vysnívané práce. Ale to k tomu proste patrí.
Ďalšia vec, čo ma pri rozhovoroch so Slovákmi v zahraničí celkom zaujíma, je otázka ohľadom ich domova - cítia sa viac doma v krajine, kde žijú, či na Slovensku? Ja osobne mám v tomto zatiaľ jasno, ale takisto ako pri dôvodoch pre odchod sa aj tieto pocity "domova" líšia u každého človeka. A znova nesúhlasím s čiernobielym delením na: doma tam a doma tu. Prípadne pol na pol.
Táto otázka je jedna z prvých, ktorú kladiem pri tvorbe článkov a rozhovoroch so Slovákmi za hranicami. V rôznych suchých štatistikách možno nájdeme kopec čísel a percent, prečo a koľko Slovákov a kam odišlo, ale ja chcem počuť ich konkrétne dôvody a osobné príbehy, o ktorých píšem.
