Všimol som si, že väčšina znalostí o vzťahu Švajčiarov k cudzincom sa uskromňuje pri názore ,,nemajú ich radi, nechcú ich vo svojej krajine“ a tým to končí a hasne. Je pravda, že existuje dostatočne veľké množstvo Švajčiarov, ktorí napríklad stoja za novinami, aké sa mi raz dostali do rúk. Na titulke ponúkali otázku – akú cudzineckú politiku chcete vy? A na nasledujúcich stranách rôzne štatistiky o kriminalite, ktorú cudzinci spôsobujú. Dokonca som počul aj o nejakých tých billboardoch.
Hlavne ,,stará škola“ oplýva názormi ako – keď neviete reč, nemáte tu čo robiť. A majú pravdu. Jednak to uľahčí život samotnému cudzincovi, pokiaľ ovláda reč domácich, jednak to je nepísaná povinnosť každého prisťahovalca, už len z rešpektu ku krajine a ľuďom, ktorí ma hostia, hovoriť s nimi ich rodným jazykom a rešpektovať ich tradície a kultúru. Otázkou však potom je, do akej miery budú rešpektovať oni nás a naše tradície a kultúru. A kde sa vlastne nachádza tá pomyselná hranica prelínania dvoch cudzích kultúr na domácom ihrisku jednej z nich.
To môže u Slováka vyvolávať rôzne myšlienky spojené hlavne s našimi neprispôsobivými občanmi iného etnika či južnými susedmi. V prvom rade ťažko to porovnávať, pretože švajčiarsky systém nepripúšťa žiadnu možnosť existencie neprispôsobivých občanov. Nájdu sa tu aj takí, ale nikdy nejde a ani nepôjde o taký masový problém, ako u nás. Na Slovensku má človek až pocit, že politici sa o neprispôsobivých Rómov nestarajú, pretože im slúžia ako chovné prasce pred voľbami a bonusovými hlasmi. V tomto to máme jednoducho naozaj iné ako oni.
Čo sa týka južných susedov a napätia medzi nami, ktoré mám pocit už jaksi utíchlo – chvalabohu, máme k tomu zvláštny postoj. Napríklad dvojjazyčné tabule, výučba maďarčiny v školách a podobné záležitosti, ktoré sa s veľkou obľubou ešte nedávno riešili. Vo Švajčiarsku sa používajú štyri úradné jazyky. Nemčina, francúzština, taliančina a rétorománčina, ktorá sa už prakticky nepoužíva a hovorí ňou málo ľudí v časti krajiny. V pohraničných oblastiach sa ale nachádzajú mestá a dediny s talianskymi či francúzskymi názvami a občas je problém nájsť niekoho, kto vie nemecky. A to sú nemecky hovoriaci obyvatelia vo väčšine. A myslím, že sú jazykovo a historicky dostatočne vyhranení a oddelení od Nemecka či Rakúska a možno ich brať za samostatnú ,,národnosť“. V školách sa bežne učia cudzie jazyky susedov a nikto s tým nemá nijaký problém. Prečo? Pretože ,,cudzie“ jazyky a rozvoj obyvateľov krajiny nijak nebráni štátnej integrite. Určite ľudia nerozmýšľajú v prvom rade o Švajčiarsku ako o multikultúrnej krajine a až potom ako o krajine s kvalitným systémom. Je to krajina v prvom rade s kvalitným systémom, ktorá sa stará a zaujíma o všetkých svojich občanov a obyvateľov, či už sú z pohraničných oblastí alebo iného konca sveta. A znovu pripomínam, našich neprispôsobivých cigáňov nemožno brať teraz do úvahy, to je kategória sama o sebe. Ale Maďari, alebo ostatní, nie sú v ničom horší či lepší ako my, sú to jednoducho naši susedia a napriek našej spoločnej histórii by nám určite viac prospela spolupráca a spoločná cesta. To isté samozrejme platí aj pre nich. Už je ale najvyšší čas zahodiť ten nacionalistický strach z pohltenia iným národom a prijať nový pohľad na veci. Uvedomiť si, že stále budeme Slovensko a mali by sme stavať na tých veciach, ktoré nás tvoria a robia Slovensko Slovenskom, namiesto bránenia sa tým nezmyslom, ktoré nás môžu ,,ohroziť“.
Švajčiarsko má prísnu cudzineckú politiku, ale nie v takom zmysle, ako si ju obyvateľ nášho štátu často vyloží. Nie je ľahké dostať sa sem a následne udržať, nie je to ale nič negatívne. Jednoducho v tom majú poriadok. Majú si čo chrániť a majú si na čo dávať pozor. A majú právo robiť si poriadky vo vlastnej krajine, kde to ľuďom ich politický systém dovoľuje. Nevládne tu ani anarchia, ani totalita. Dobre si uvedomujú, aké nebezpečenstvo a negatíva môžu prisťahovalci prinášať, takisto si ale uvedomujú, aké pozitíva a prínosy. Všetky vyspelé krajiny radené medzi top 5 s najvyššou životnou úrovňou povýšili imigráciu na vážnu súčasť krajiny.
Predsudky a xenofóbia existujú medzi ľuďmi a pravdepodobne aj existovať v menšej či väčšej miere budú. Týka sa to hlavne staršej generácie. Čo sa týka tej mladšej, dovolím si povedať, že na tom je Švajčiarsko o čosi lepšie. Ako mladý človek na Slovensku vnímam postoje mojich rovesníkov, napríklad voči Maďarom, či iným národnostiam alebo rasám, a – buďme k sebe úprimní – zas toľko sa ich ku nám nehrnie. Nie je sa čoho báť. Napriek tomu sa bojíme. I keď teraz sú v kurze neprispôsobiví cigáni a rieši sa hlavne to.
Vo Švajčiarsku vyrastá už niekoľko rokov generácia imigrantov z cudziny, väčšinou krajín bývalej Juhoslávie, niečo z Ázie, niečo zo zvyšku Európy a sveta. Vyrastajú spolu, jak Švajčiari tak ,,cudzinci“ a tento rozdiel sa stráca, pretože sú spoločne obyvateľmi jednej krajiny. Platia tie isté dane, majú tie isté podmienky a príležitosti, vykonávajú tú istú verejnú a vojenskú službu. Iba majú rozdielnych rodičov, ktorí sa na seba ešte stále pozerajú pomedzi prsty, kým sa ich deti spoločne hrajú na ihrisku.
Ak tu v súvislosti s prisťahovalcami začne vznikať nejaký problém, prípadne obavy, s ktorými ľudia nesúhlasia, okamžite sa mu vďaka systému a aktivite občanov zabráni alebo predíde. Nie je teraz podstatné, či to je z európskeho alebo humánneho alebo akéhokoľvek iného hľadiska to najlepšie riešenie, ale keď si jednoducho domáci neprajú napríklad zahalené moslimky alebo Európsku úniu, nebudú ich mať. Názory na to sa líšia a nech už sú akékoľvek, dôležité je, že to funguje a napriek rozdeleným názorom a skupinám ľudí je krajina naďalej stabilná, funkčná a udržuje si svoj svetový štandard.
Počas komunizmu a zvlášť po okupácii Švajčiarsko otvorene ponúklo našim politickým utečencom prístrešie a azyl, s možnosťou sa po troch mesiacoch rozhodnúť, či ostanú, alebo pôjdu ďalej. Toto sa po nástupe demokracie u nás a v ďalších krajinách zmenilo a Švajčiarsko voči týmto ,,novým demokraciám“ prijal bežný postoj s inými pravidlami hry. Regulujú sa počty vydaných povolení, vykonávajú sa kontroly, jednoducho dáva sa na to z logických dôvodov riadny pozor. Napriek tomu vo Švajčiarsku existujú tisíce politických utečencov napríklad z Afriky, z krajín ako Eritrea, ktorí hľadajú príležitosť pre dôstojný život.
Ako je na tom krajina samotná a aké má meno vo svete, vidí každý sám.
