Okrem bieleho krížu na červenom pozadí, aj keď ten náš je dvojitý, sme si podobný práve tou rozlohou. Dokonca sme o nejakých osem tisíc kilometrov štvorcových väčší. Okej, tým asi nikoho neohúrim. Tak ďalej. Obaja máme hory a i keď tie švajčiarske sú o niečo vyššie a rozsiahlejšie, náš kraj je obohatený napríklad aj o nížiny a lužné lesy.
Čo ďalej? Obaja máme toho väčšieho brata, s ktorým sa dorozumieme a predsa nehovoríme rovnakým jazykom, s ktorým sa občas doťahujeme a postrkujeme, no napriek tomu sme stále súrodenci a vrieskame spolu v speváckych súťažiach.
Obaja, my aj Švajčiari, sa lopotíme na farmách. Aj keď u nás väčšinou za doprovodu afektov, aférok, Martinky z Turca a kamier.
Súdržnosť národa a aktivita.. v tomto si stále nie som istý. Je očividné, že Švajčiari držia spolu v rámci svojho národného motta: Unus pro omnibus, omnes pro uno, onoho známeho mušketierskeho ,,Jeden za všetkých, všetci za jedného“ a sú pomerne iniciatívni v spoločenskom živote a dodržiavaní pravidiel, ktoré si sami stanovili.
My sme si historicky prešli kadečím, dovolím si tvrdiť, že možno aj horším, ako Švajčiari: od nútenej maďarčiny, cez fašistov po komunistov a ich zlodejských pozostalých na politickej scéne až do dnes, no stále sme tu. Vždy sme vystúpili, či už v roku 1848, 1944 alebo 1989. Akurát nás to akosi už asi prestalo baviť a úprimne, ani sa nedivím.
Dnes máme z tejto aktivity spoločnú asi len generáciu seniorov, ktorá tu, vo Švajčiarsku, nadšene búcha na autá zaparkované na chodníku či stojace so zapnutým motorom, dozerá na kriminálnych cudzincov kŕmiacich kačky, prípadne im zdarma poskytne odporúčania ohľadom toho, kam by ďalej mali ísť, a ktorá sa na Slovensku nadšene tacká k volebným urnám za zvolením svojich starých známych z éry, kedy o nás bolo o všetkých výborne postarané. Ta keď sa té decká nestarajú, musíme my, čo ti budem hutoric.
Ďalej máme spoločné pestré zloženie obyvateľstva. Vo Švajčiarsku tvorí nemecky hovoriaca dominantná časť viac ako 64% krajiny, francúzsky hovoriaca 19%, taliansky 8% a rétorománsky asi päť a pol človeka, všetky štyri sa používajú ako úradné jazyky. U nás podľa wikipédie tvoríme 80% väčšinu, maďarsky hovoriaca menšina 8,5% a rómsky 2%. Používanie jazykov v úradnom styku sme však šikovne a prakticky obmedzili na dediny, kde to treba a kde podiel obyvateľstva prevyšuje 20%. To im musí stačiť, nikto predsa netúži po maďarčine v Žiline.
Keď sme pri tom obyvateľstve, Švajčiarsko ho má nepochybne pestrejšie a kým tu má obyvateľov zo siedmych krajín bývalej Juhoslávie, pár Francúzov – pár Talianov, a ďalších z celého sveta, my máme len tých našich exotických cigáňov. Aj keď sa na nich ,,Jugoši“ občas ponášajú, s našimi je stále väčšia sranda a to nám môžu závidieť naozaj všetci.
Čo majú Švajčiari čo my nemáme vieme, ale čo máme my a oni nie? Tak trebárs bryndzu, voľný pohyb psov, knedľu, maďarské klobásy, poľské krovky, Fica, drsný most v tvare UFO, 150 rozbitých a menej rozbitých hradov, borovičku, krásne ženy, národných hrdinov zavesených za rebro (za rebro!), valašky, halušky a koniec koncov aj tú zlatú medailu v hokeji. Mimochodom, stretol som raz švajčiarsky pár, presne ten, o ktorom si pomyslíme že nemá ani páru o nejakom Slovensku a čuduj sa svetu – páru teda mali, práve skrze ten hokej. Tak to s nami predsa nebude také zlé, čo poviete?
