* * *
- Bitte, diese nach Wien?
Z gestikulácie a jednoduchého slovného spojenia som vstrebal otázku a nesmelo prikývol. K čuchovým zmyslom sa mi nenápadne prikradol kyslastý pach potu. Cigáň, čo práve stál predo mnou, na mňa prehovoril maďarsky. Asi že či som Maďar.
- Nem. Slovak.
- Jáj ty si Slovák no tak dobre teda.
Zvolal radostne a prisadol si na prázdne sedadlo cez uličku v takisto prázdnom vozni. Nadšenie v jeho tvári vystriedali obavy, kým si dlaňou prešiel po dlhších mastných vlasoch.
- Musím sa zbaviť toho zabijáka.
- … Čože?
- Zabiják ma prenasleduje. Vieš, idú po mne zlí ľudia. Musím sa ich zbaviť. Išiel som najprv do Budapešti, ale kamarát to skomplikoval a tak idem do Viedne. Neviem sa zbaviť tých zlých duší alebo ako to mám nazvať.
- Aha.
Tváril sa naozaj ustarostene a nebyť jeho zaujímavých rečí, pôsobil by vskutku normálne. Teda, cestoval dosť naľahko, bez bundy, batožiny, pravdepodobne aj dokladov. A sprchu tiež nevidel už nejaký ten piatok. Avšak výraz jeho tváre mi nijak nepripomínal zjav šialeného človeka z modernej filmovej produkcie. Ale čo ja viem o cigáňoch.
- A ty pracuješ vo Viedni?
- Nie. Idem na návštevu ku sestre.
Zaklamal som. Predsa len, ešte stále som nevedel, ako celú situáciu pobrať.
- To je dobré, že máš sestru. Ja nemám nikoho.
Počas ticha mi napadlo, že čo ak tu na mňa zrazu vytiahne nôž, alebo päste.
- Vieš, ja nemám ani batožinu, musím si nejakú zohnať.
Alebo mi schmatne jeden z dvoch batohov oproti mne a skúsi s ním utiecť. Škoda, že ten cennejší a menší je k nemu bližšie. Začal som sa rozpačito obzerať po sprievodcovi.
- Pôjdem asi do Čiech alebo neviem, neviem sa totiž zamestnať, nedá sa mi. Je to na hovno.
- A čo plánuješ vo Viedni?
- Neviem.
Po ďalšom tichu, počas ktorého som sa tváril, že čítam a pritom som striehol na prípadný moment zvratu, prehovoril.
- A ináč ako?
- A tak dobre, pomaly.
- To je dobre. Si na rekreácii?
- Povedzme.
Sem tam som ho kútikom oka skontroloval. Bolo zrejmé, že tiež číha po sprievodcovi. Ale asi ma nechce zabiť ani okradnúť.
- A to takto teda cestuješ hore dole, z Budapešti do Viedne, hej?
- No. Tak idem. Kde ma vyhodí tam nastúpim na ďalší.
- … Takže ty hovoríš slovensky, nemecky a maďarsky?
- Nie. Anglicky a nemecky slabo.
- Aha.
Z konca vozňa sa blížil tak dlho očakávaný sprievodca. Cigáň, ktorého som sa zabudol opýtať na meno, s nejasným strachom v očiach hľadel pred seba, kým si s prekríženými nohami podopieral bradu. Sprievodca si bez vážnejších očakávaní vypýtal lístok.
- Next stop.
Odpovedal iba a kým sprievodca s nadávkami odchádzal, otočil sa na mňa s tou jeho celkom normálnou tvárou a slovami ,,na hovno“.
Postavil sa, povedal niečo čo som už zabudol a podal mi ruku.
- Tak sa maj.
- Ahoj.
- A môžem sa ťa ešte prosím ťa spýtať? Ja nemám nič ani na billet ani tak, nedal by si mi prosím ťa jedno euro len tak aby som mal?
- Hej, dám ti to euro.
Vlak stál v stanici ,,Next stop“ a ja som hľadel na dvojeurovú mincu v peňaženke.
- Tu máš, dám ti dve, menej nemám a už utekaj nech nemáš problémy.
- Ďakujem. Tak sa maj.
- Čau čau a nech sa darí.
Viedeň ďaleko a Pánbúh vysoko, ale veď má celý deň. Neskôr, pri prestupe vo Viedni, okolo mňa nečakane prešiel a ja som sa asi potešil, že vidím známu tvár.
- Tak si teda tu.
- Á to si ty, tak predsa len sme sa stretli. Čakáš na sestru?
- Nie, na ďalší vlak.
- Dobre, dobre.
- Nechcel si ísť na hlavnú?
- Teraz som prišiel tým ďalším, nestál na hlavnej. Ale veď uvidíme. Tak ja idem ďalej. Čau a ďakujem.
- Čau čau.
Tak bilingválny cigáň odkráčal do viedenského dažďa. A snáď sa aj striasol tých zlých duší.
