Dnes už mám konečne povolenie, prácu, dorozumiem sa. Stále síce cestujem do práce dve hodiny, vrátane pätnásť minútového úseku cez les, odkiaľ pravidelne vychádzam po kolená zadr.. špinený od blata, stále spávam na gauči v obývačke, ale všetko začína naberať ten správny smer a neprestávam pracovať na tom, aby som svoju situáciu zlepšil.
Teraz som na Slovensku. Na päť dní vrátane cestovania. Dosť málo času, ale čo narobíš. Zo začiatku som to bral dosť neutrálne, prešiel som si fázou, kedy mi brutálne chýbal domov a bol by som vďačný za každý jeden deň slovenského hundrania, susedského nezdravenia sa, kofoly a piva, Fica a Kotlebu. Nakoniec som asi zabudol, ako mi tu je dobre, že napriek všetkému som sa tu predsa len narodil a predsa len je to môj domov. Se vším všudy.
A pravdepodobne aj vždy bude. Chcem žiť nejaký čas vo Švajčiarsku. Chcem žiť nejaký čas v iných krajinách. Chcem cestovať. Ale takisto chcem ostať spätý so Slovenskom – a nie preto, že mi Dr. Fico nedopraje iné občianstvo než to slovenské, alebo ma teraz zúfalo hľadá kvôli tridsiatim eurám, pretože som poslušne neohlásil svoj pobyt mimo hraníc našej čarovnej republiky.
Napriek tomu, že mi Švajčiarsko ponúka finančné a sociálne istoty, príležitosti a vyhliadky na spokojný život bez boľavej hlavy kvôli myšlienkam na nezaplatené účty, v čistej a usporiadanej krajine, kde všetko funguje minimálne tak, ako by vo vyspelej európskej krajine malo, nie som v rozpoložení, aby som sa tu usádzal, či niekde inde. Okrem toho fandím skôr myšlienke, že na Slovensku treba upratať, namiesto zhasnutia svetiel a ,,Zbohom!“. Tak v tom Ti držím palce, chlapče .. napadlo ti možno. Ale ja si nemôžem pomôcť.
Rozumiem tomu, že každý Slovák či Slovenka to má vonku iné, niekto s rodnou hrudou nechce mať nič spoločné, iný zúfalo všetko. Určite vám všetkým držím palce, aj vám frflošom, ktorí teraz možno krútite hlavou nad tým mladým hlupákom. Pre mňa je to miesto, kde mám rodinu, predkov, celoživotných priateľov, kopec spomienok. Páči sa mi stretnúť takmer zakaždým, keď som vonku v tom našom malom hlavnom rodnom meste niekoho, koho som nevidel sto rokov, koho možno ani nemám rád, ale rád s ním prehodím tých pár gýčových viet o tom, ako sa máme.
A nielen preto, Slovensko je a pravdepodobne aj vždy bude, mojim domov.
