Napríklad Jakub (27) mal skúsenosti so zahraničím už z čias školy, ešte ako kuchársky učeň. Vtedy sa mu potvrdilo, že je dostatočne sebestačný, preto sa zaregistroval v agentúre a po maturite jeho ďalšia cesta viedla do vysnívaného Nórska - krásna príroda, milí ľudia, úsmevy.
Keď sa po polroku vrátil z osobných, neverejných dôvodov naspäť na Slovensko, súboj medzi "úradom práce" a "zle platenou prácou" vyhral tretí súťažiaci : "živnosť". Zapojil sa do programu, ktorý poskytoval pomoc začínajúcim podnikateľom. Kubo zbavil štát starostí so sociálnou starostlivosťou o jeho osobu a upísal sa na dva roky podľa vlastných slov, diablovi. Teda, s tým sa dá aspoň jednať. Pracoval na živnosť pre živnostníka, teda žiadne veľké podnikanie sa nekonalo.
V Nórsku ho drží hlavne pocit sociálnych a finančných istôt. Napriek tomu, že jeho práca nie je zrovna jedna z tých najlepších na svete, nemusí ho každý mesiac bolieť hlava z hospodárenia s peniazmi. Jednoducho zaplatí a kúpi čo potrebuje a ešte vždy môže s priateľkou stráviť víkend v Paríži a niečo si odložiť. Nehnala ho túžba napchať si vačky a utiecť naspäť. Politická situácia na Slovensku je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa už neplánuje vrátiť. Aj keď Slovensko stále je a vždy bude jeho domovom.
Napríklad taká Lucia (27) sa z Nórska po štyroch rokoch plánuje natrvalo vrátiť už ďalší rok. Tá najprv prišla na pozvanie od svojho nórskeho priateľa. Neplánovala ostať, ale rozhodla sa to využiť - keď už tam je. Naučila sa nórsky jazyk, prešla si krušnými chvíľami ako väčšina začínajúcich cudzincov a celkom dobre sa uchytila. Napriek tomu pre ňu dobrá pozícia a plat nie sú prioritnejšie ako slovenský domov a pomoc svojej rodine. Nie je ale vylúčené, že ju to ešte niekam nezaveje, ako ju zavialo už pár krát predtým.
Mirove (31) dôvody pre odchod do Austrálie boli trochu odlišné od tých ostatných. Chcel si jednoducho skúsiť akýsi reštart života nanovo a zistiť, či vie úplne sám prežiť v cudzej krajine bez pomoci ostatných. Nájsť si priateľov, dobré pracovné miesto a žiť minimálne na takej životnej úrovni, ako žil na Slovensku. Do Austrálie neprišiel ani za svadbou, ani za peniazmi, ani za vidinou lepšieho života, pretože ako sám hovorí: život je taký, aký si ho spravíme. Takisto si nevie predstaviť, že by už na Slovensku nikdy nežil.
Celoživotných priateľov podľa neho nájdeme iba raz za život a tí jeho, s ktorými sa môže pobaviť na Samotároch či Pelíškach, spomínať na Matelka a Od Kuka do Kuka, čakajú práve na Slovensku.
Prečo teda odchádzajú Slováci do zahraničia? Neviem. Tieto dôvody sa podľa mňa ani nedajú zostručniť do jednoduchých bodov ako práca, štúdium, rodina, priatelia, lepšia politická či ekonomická situácia. Tých dôvodov, prečo odchádzajú, prečo sa vracajú a prečo zostávajú, je presne toľko, koľko Slovákov žije mimo Slovenskej republiky. Každý z nich ponúka svoj jedinečný ,,dôvod", ktorý nenájdeme v žiadnej štatistike, žiadneho úradu.
