V praze blaze
O pár minút už sedíme v malom fiate spolu s Ostravákom Štěfanom, ktorý cenil slovenský hip-hop. V pohode týpek. Zaviezol nás do Břeclav, kde sme mu chvíľami, ak zrovna neletel ulicami, strážili auto, pretože zúfalo hľadal otvorenú zmenáreň a banku. Prečo ,,sedel“ v Rakúsku a za aké ,,nedorozumění“ sme sa nakoniec nedozvedeli. Náš nasledujúci stop, ktorý kedysi tiež stopoval – ako viacerí z ľudí, čo berú stopárov – nám, napriek tomu, že sme po tom vôbec netúžili, podrobne vysvetlil ako to teda vlastne je s amsterdamskými prostitútkami a ich uličkami.
Ďalší dvaja v pohode chlapíci vracajúci sa zo služobky v Bratislave si to s nami žihali 180km/h priamo do Prahy. Rozhegané kamióny sa mi rýchlo striedali kúsok pred nosom nalepeným na okne. Nakoniec sme dorazili a zvítali sa s našim prvým hostiteľom, Barborou. Počas celej cesty sme využívali podobné možnosti ako prespanie u známych, Couchsurfing a stan, (nielen) vďaka čomu sme stretli hromadu úžasných ľudí, akými bola napríklad práve Barbora. Onedlho sme už sedeli na zemi spolu s ostatnými okolo pouličného hudobníka neďaleko Orloja a vychutnávali štart našej cesty s atmosférou nočnej Prahy.
O dva dni a dva autostopy neskôr sme sa ocitli na diaľničnom privádzači 3 km vzdialenom od pumpy smerom na Drážďany. Plán prejsť to k nej peši nám prekazili policajti idúci práve v protismere. Poctivo sme sa vrátili na exit a preberali rôzne verzie plánu B, pretože premávka tu bola naozaj slabá. Avšak už o pätnásť minút vystupoval z auta v odstavnom pruhu Nemec a otváral nám kufor. Jeho priateľka Češka sedela za volantom a tvárila sa trochu vystrašene, nevedeli sme či z nás, alebo z toho šoférovania.
Marsch nach Berlin
Nechali sme sa vysadiť pri nákupnom centre s privádzačom na diaľnicu s tým, že to skúsime potiahnuť ešte kúsok do Berlína. Dnes to už ale nevyšlo, predsa len bol večer a stáli sme na zlom mieste. Na wifine v mekáči sme si pozreli mapu okolia a určili miesto na nocľah a zajtrajší autostop. Stan sme po menších komplikáciách (správni chlapi nečítajú návod) rozložili v neďalekom parčíku pri cyklistickej trase.
Ráno po 45 minútovej chôdzi, tréningu nemeckej konverzácie, prostredníku od šesťročného chlapca a ďalších 45 minútach stopovania sme konečne sedeli u Jolanny a Márie v ich super karavane na ceste do Berlína, odkiaľ kočky pokračovali ďalej. Zložili sme batohy na stanici a pustili sa do spoznávania tohto mesta. Tentoraz sme nocovali u Antje v Straussbergu, 12 km od Berlína. Antje je Nemka, ale tým, že žila na Slovensku 14 rokov, vie slovensky pomaly lepšie než my. Vyskúšali sme pravú nemeckú Kneipe a niekoľkýkrát sa presvedčili o kvalite nemeckého piva a pohostinnosti, priateľstve a ústretovosti. Či už išlo o kamarátov Antje alebo ľudí, ktorých sme prepadali otázkami na ulici, všetci boli vážne super.
A-dam
Zohnali sme skrze Couchsurfing ubytko a v piaty deň našej cesty sa vybrali na dlhú cestu do Amsterdamu. Poliak Tomek sa s nami podelil o svoje jedlo, výborne sme si slovensko-poľsky pokecali a dokonca si kvôli nám spravil menšiu obchádzku aby nás vyhodil na pumpe. Odtiaľ to bolo do Groningenu už iba kúsok, ktorý nás zviezol starší pán Holanďan. Tí sa ukázali byť veľmi jazykovo zdatní, zvlášť pokiaľ ide o angličtinu, ale aj nemčinu. Navyše sme ich zhodnotili ako tých najpriateľskejších ľudí s ktorými sme kedy mali tú česť.
Prihovárali sa nám na ulici, pýtali sa nás či nepotrebujeme pomoc alebo len tak, že kam a odkiaľ ideme. Samé úsmevy a ochota. Ten kúsok do Amsterdamu sme sa rozhodli doraziť vlakom, pretože nás už očakávala naša ďalšia hostiteľka. S pre nás úplne novým systémom lístkov a verejnej dopravy nám ochotne pomohli miestne študentky. Vlak sme zmeškali, ale veď príde ďalší.
S našou hostiteľkou v Amsterdame, Caroline, ktorá je z Luxemburska, ale jej rodičia pochádzajú z Poľska, sme si okamžite sadli. Bola ďalšou z tých priateľských a dobrých ľudí na zážitky s ktorými budeme spomínať do konca života. Požičala nám bicykel, na ktorom sme vo dvojici prežili hustú cyklistickú premávku v A-dame a vydali sa spoznávať toto vychýrené mesto. Zrejme sa nájdu ľudia, čo si myslia, že je to drogové doupě a hniezdo neresti, v skutočnosti však ide o krásne historické mesto plné kanálov, pamiatok a dobrých ľudí. V kaviarňach vysedávajú páni v oblekoch, ktorí si počas obedňajšej prestávky odbehli na dobrý joint, na ulici vám americkí turisti ochotne prenechajú svoju mapu.
Pokecali sme s pouličným umelcom na ktorého gitare si Pisky (Martin) zahral a večer sme sa stretli s Caroline a Nadine, ktoré prišli na bicykloch. Tie nám baby nechali niekde zaparkované, aby sme sa mali ako vrátiť, pretože odišli taxíkom. Po vyše 2 a pol hodinách hľadania a blúdenia nespočetným množstvom kanálov a mostov, odmietania prostitútok a dílerov sme bicykle nakoniec úspešne našli. Ďalšia zastávka – Brusel.
Brusel
Dvomi stopmi sme sa odviezli do Antwerp. Chlapík z Ghany žijúci v Belgicku bol prvý človek, ktorý naozaj nerozumel pojmu ,,stopovanie“ a už vôbec nie takémuto štýlu cestovania. Jeho ideálom a jedinou správnou cestou pre všetkých bola trojtýždenná dovolenka v Spojených Štátoch za 3 000,-€, kde máte vybavené všetko do najmenšieho detailu a nemusíte sa o nič starať. Kvasíte v rezorte, prejdete si so sprievodcom tých zopár najznámejších miest, spravíte fotky a dovidenia. Napriek tomu nás zobral, no celú cestu nám to patrične dookola omielal. Navyše bez ohľadu na GPS a našu navigáciu trikrát zablúdil.
V Bruseli sme strávili našu prvú a jedinú noc počas celej cesty v hoteli. Atmosféra mesta bola úžasná, hlavne večer. Poctivo sme ochutnali zopár belgických pív a vychutnali si krásu tohto mesta.
Bon voyage!
Ďalší deň sme sa dopracovali do mestečka Lille za francúzskymi hranicami, odkiaľ sme mali namierené do Paríža. Stopovanie od Bratislavy po Francúzsko nám trvalo pri každom aute v rozmedzí dvoch až dvadsiatich minút. Občas nás odviezli riadnu diaľku, občas iba zopár km, aby nás vyhodili na lepšom mieste. No autá tu nie a nie zastaviť. Kým sme po niekoľkých hodinách odpočívali v neďalekom parku, zastavil sa pri nás mladý Francúz a o pár minút sme už boli obklopení desiatkov jeho kamarátov a kamarátok, ktorí sa prekrikovali jeden cez druhého a nadšene s nami komunikovali. Po polhodine nám u seba ponúkli ubytovanie, ak by sme nakoniec nič nechytili.
Skúsili sme to teda ďalšie 2 a pol hodiny do večera, no nikto nič. Najedli sme sa a Simon, ktorý to celé inicioval a s ktorým sme sa stretli v centre, nás trochu previedol po meste. Prenocovali sme u Matildy a Viktórie a na ďalší deň to skúsili znova.
Po niekoľkých hodinách sme na kruhovom objazde, ktorý bol naším posledným pokusom, stretli Fabrícia. Išiel priamo do Paríža a táto tri hodiny trvajúca cesta bola vážne super. Už po piatich minútach sme sa všetci cítili ako najlepší kamoši. Talian Fabrizzio nám rozprával o sebe, svojich deťoch a vnúčatách. Okrem rodnej taliančiny ovládal angličtinu, francúzštinu, španielčinu a hebrejčinu. Und ein bisschen Deutsch. Mal úžasnú životnú filozofiu a stotožnili sme sa s viacero jeho názormi. Takisto nás pozval k sebe na tie najlepšie talianske cestoviny, ale vzhľadom k tomu, že bol nudista a my sme už mali dohodnutý potenciálny Couchsurfing, decentne sme odmietli. Odporučil nám čo treba vidieť v Paríži a trasu, ako to všetko stihnúť.
Na wifine v mekáči mi cez WhatsApp prišla správa z neznámeho čísla. Že hello. Tak som po chvíli zisťovania prišiel na to, že si píšem s Dianou a Papitom, asi nejaký párik, ktorému sme z Bruselu poslali request, brali sme to masovo a naozaj nečekovali, komu píšeme (pár kočiek sme si možno rozklikli :). Píše, že už u seba má jedného Taliana a nemáme moc kde spať. To je jedno, my aj na zemi, v čom mi odpísala – alebo vedľa mňa? To nás zmiatlo a považovali sme to za test na ktorý som spontánne odpísal ,,samozrejme“. Zasmiala sa, že to nie, iba nás testovala, ale môžeme prísť.
Keď som Diane večer volal, vravím Piskymu, že má nejaký čudný hlas. Asi bude chorá. O päť minút sme už sedeli štyria v rozpakoch okolo jedného stola. Ja, Martin, tichý Fábio, Diana a pod nohami Papito, jej Jack Russel, ktorý bol zaneprázdnený oblizovaním a okusovaním našich nôh. Vzhľadom na veľkosť Dianinej sánky a jej filipínsky pôvod sme poňali podozrenie, že asi nejde tak úplne o ženu. Keď bez najmenších problémov premiestnila jednou rukou môj 20 kilový batoh a v kúpeľni som nenašiel žiadne tampóny ani vložky, bolo to jasné. Diana však bola správny džentlmen a napriek zopár neurčitým otázkam ohľadom toho, že ako teda budeme spať, a pozvania do jej postele s tým, že ona bude na zemi, sme noc prežili bez akejkoľvek ujmy. Ja na zemi vedľa gauču na ktorého jednom konci bol schúlený Pisky a na druhom Fábio.
Niekde uprostred Francúzska
Na druhý deň sme sa vydali na cestu naprieč celým Francúzskom – do Barcelony. Stopli sme staršieho pána, ktorý nám v aute nadšene púšťal poľské omše a rôzne chorály. Už keď sme seriózne uvažovali nad obesením sa na opasku a výskokom z idúceho auta, vysadil nás niekde uprostred Francúzska. Po pravej strane pumpa, po ľavej pasúce sa kravy. Ináč nič. Rozložili sme tu teda stan (tentoraz na prvýkrát) a vychutnávali atmosféru francúzskeho vidieka s ploskačkou domácej slivovice.
Po rannej káve a polievke z automatu na pumpe a dvoch hodinách čakania nám zastavil ochotný manželský pár. Ponáhľali sa na stretnutie, no napriek tomu nám spravili v aute naloženom bicyklom a batožinou miesto. Asi sa vážne ponáhľali, pretože nás vysadili na takom tom SOS spote uprostred diaľnice, odkiaľ sme sa ďalších niekoľko hodín nevedeli dostať. Odtiaľ nás vyslobodila francúzska dievčina, ktorá nás vzala kúsok do Moulans, kde sa už stopovalo predsa len o čosi lepšie.
Náš ďalší stop nás vysadil na mieste, odkiaľ nás zobral ďalší starší francúzsky pán. Moc toho nenahovoril, ale spravil si kvôli nám obchádzku asi 100 km. Odbočil z diaľnice a zastavil tam na kruhovom objazde, odkiaľ nás peši doviedol naspäť k diaľnici a predstavil nám asi to najhoršie miesto na stopovanie. Už nám ho bolo ľúto, tak sme sa poďakovali a snažili sa tu prežiť aspoň kým vyšliape do kopca k autu a odíde. Samozrejme, z diaľnice nás policajti stihli vyhnať ešte skôr.
Už bol pomaly večer a na tomto mŕtvom kruháči nejazdili takmer žiadne autá. Avšak o pätnásť minút nám zastavil Patrik, učiteľ matematiky na dôchodku, ktorý vďaka seriálom ako Game of Thrones a Breaking Bad vedel naozaj dobre po anglicky, čomu sme sa dosť potešili. Sťahoval sa s preplnenou dodávkou z Paríža do Narbonne. Počas celej cesty nám rozprával o okolí a aj búrku počas ktorej zahynulo zopár ľudí sme prežili v zdraví. Keď sme dorazili, bolo už neskoro v noci, našťastie sme sa s ním dohodli, že mu za nocľah ráno pomôžeme to auto vyložiť. Súhlasil a tak nás ešte povodil po Narbonne, čo je naozaj krásne a historické mesto s vplyvom starej Rímskej ríše.
Po štyroch hodinách spánku sme dodržali svoj sľub, pomohli mu a vyrazili na Perpignan. Odtiaľ nás kúsok odviezla paní, no ďalej už nikto. Boli sme nevyspatí, slnko na nás pražilo a po troch hodinách stopovania sme už naozaj nevládali. Namiesto do Barcelony sme nakoniec chytili auto na vlakovú stanicu, odkiaľ sme to kvôli časovému sklzu zobrali vlakom priamo do Barcelony.
Rozpisovať naše zážitky tam by bolo na ďalší článok, navyše sme tam už žiadne akčnejšie dobrodružstvá nezažili. Užili sme si more, slnko, mesto, atmosféru, hudbu, jedlo a všetko to, čo Barcelona ponúka. Uzavreli sme našu cestu, zaspomínali si a vydali sa po niekoľkých dňoch letecky do Prahy, kde sme sa rozdelili. Mimochodom, odtiaľ som chytil parádny stop priamo do Bratislavy, dokonca pod náš panelák. Naozaj super týpek s ktorým nám cesta rýchlo ubehla. Nebojte sa stopovať a brať stopárov, nie sme v americkom hororovom filme! Nikdy neviete, koho zaujímavého stretnete, čo vďaka tomu spoznáte a zažijete.
Kristián Kusenda a Martin Piskla
