Zo Salamancy vyrážame smer León. Poctivo pedálujeme od rána do večera, prekonávame dlhé štreky, poľné cesty a asfaltové úseky. K večeru prichádzame do mestečka Benavente. V našom tradičnom štýle nemáme rezervované ubytovanie. Na výber sú len dva malé hotely – v jednom ubytujú bicykle, v druhom nás.
Ďalší deň prichádzame do upršaného Leónu. S Oskim si z pamiatok stihneme pozrieť iba najbližšie detské ihrisko a práčovňu. Silvo má v prenajatej izbe základňu nášho obchodu. Keď konečne vyrazíme z Leonu cez lesné porasty, bez dlhšieho čakania začnem frflať - včerajší výdatný dážď nám zabezpečil blatovú show.
Pri tlačení bicykla do takmer nemožného kopca si poplačem. Silvo a Oski sa vracajú zachraňovať ma a spoločne zastavujeme v horách na prvú fľašu domáceho cideru. Zasmejem sa nad čašníkovou otázkou, koľko pohárov má priniesť a vypijem ju celú sama. Následná cesta je o poznanie veselšia. V malebných dedinkách, cez ktoré prechádzame, plačem už len od dojatia (a cideru).
Prespíme v jednej z dedín medzi Riellom a Pandoradom. Oski večer objaví kamaráta v malom bistre, a noc trávime v obrovskom, koronou zruinovanom penzióne.
Ďalší deň nás čakajú lesné stezky, ktoré mi opäť testujú nervy. Nakoniec prechádzame na asfalt a večer dorazíme do Ponferrady, známej pútnickej zastávky na ceste do Santiaga de Compostela. Silvo má stále pracovné povinnosti, zatiaľ čo s Oskim objavujeme ihriská a stredoveký trh. Ponferrada žije stredovekom -náš hotel je dokonalá atrapa templárskeho hradu a na kruháči z okna sledujeme sochu rytiera navlečeného v templárskom obleku pripomínajúcom Ku-Klux-Klan.
Vyrážame z Ponferrady a za deň vyčerpáme batérie na bicykloch dvakrát. Ubytovanie hľadáme v daždi a tme, no sever Španielska nás okamžite očarí. Dostávame sa do Astúrie a ja si začínam užívať aj náročnejšie momenty – konečne bez frflania.
Spočiatku sa motáme okolo hraníc Leónu a Astúrie, chvíľami sa blížime až k Baskicku. Prechádzame cez Valle de Ancares a dedinku Balouta, ktorá má len 15 obyvateľov a tradičné „pallozas“ – staré kamenné domčeky so slamenými strechami na úpätí pohoria Sierra dos Ancares. Odtiaľ vedú trasy ako stvorené pre horský bicykel až do Sisterny.
V daždi a tme sa nakoniec uchýlime do malého hotela pri ceste. Napriek tomu, že sú plní a nechceli nám potvrdiť rezerváciu, osobný príchod im zrejme neumožnil odmietnuť nás.
Ráno pokračujeme hlbšie do Astúrie. Hmla postupne odkrýva vrcholky hôr v odtieňoch zelenej. Lesné cesty sú čoraz náročnejšie – spočiatku sa teším na paprade, potoky a machom pokryté kamene, no pri podliezaní konárov a brodení sa skalami začínam opäť žiadať návrat na asfalt. Silvo nám čistí cestu, no vlhkosť a náročnosť tejto severošpanielskej džungle sú neúprosné.
Pri návrate do civilizácie nás zastihne dážď. Už si zvykáme na to, že nás zmáča niekoľkokrát denne. Schovávame sa v mestečku Villablino, kde si pri víne a sendvičoch oddýchneme. Oski zabáva miestnych dôchodcov tancom, zatiaľ čo oni hrajú karty. Na večer sa blížime k národnému parku Somiedo, no posledných 10 kilometrov nám opäť prší. Oski vo vozíku zostáva suchý, ale my s cvakajúcimi zubami v dedinke Pola de Somiedo vyzliekame premočené oblečenie a rýchlo skáčeme do horúcej sprchy.
Z Pola de Somiedo vyrážame k dedinke Saliencia. Obdivujeme malé kamenné domčeky so slamenými strechami, typickými pre túto oblasť. Na obed šliapeme k Lagos de Saliencia, kde si na lúke s výhľadom na azúrové jazerá a pasúce sa kravy rozložíme stoličky. Oslovujú nás okoloidúci turisti, a tak sa medzi rečou dozvedáme ďalšie zaujímavosti o regióne.
Najväčší turistický ruch je pri Alto de la Farrapona (1708 m n. m.), považovanom za vstupnú bránu do astúrskych hôr. Snažím sa presvedčiť Silva, že so všetkými taškami na bicykli už ďalej k ďalším jazerám nepojdeme. Vrátime sa teda späť k Alto de la Farrapona a spustíme sa do najbližšej dedinky. Záver dňa si spestríme jemným mrholením a cestou, ktorú blokujú kravy a malé potoky.
Na druhý deň riešime tradičný problém – defekt na Oskiho vozíku. Náhradná duša je poškodená, no domáci nás ochotne nasmerujú k susedovi, ktorý nám pomôže. Cestou premýšľame, či stihneme Picos de Europa, no čas hrá proti nám.
Presúvame sa do mestečka Torazu, kde nocujeme. Nasledujúce ráno prechádzame farmami a záhradami. Zablúdime medzi ovocnými stromami a pŕhľavou, kým na nás z húštiny nevybehne Belgičan s frajerkou a kŕdľom sliepok. Plynulou angličtinou nás nasmerujú späť na cestu.
Cieľom ďalšieho dňa je národný park Picos de Europa a jazerá Covadonga. Tašky necháme na ubytovaní a spolu s turistickými autobusmi stúpame z Cagnas de Onís hore k jazerám.
Hmla, zvuky zvoncov pasúcich sa kráv a slnkom zaliate kopce vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru. Pri jazere Ercina si sadneme na naše Big Agnes stoličky a snívame o túrach, ktoré by sa v Picos dali podniknúť. Bohužiaľ, čas na viac nám už nezostáva.
Po ceste späť sa ešte zastavíme v katedrále v Covadonge, významnom mieste španielskej histórie. Vizigóti tu v roku 720 porazili Maurov, čím sa začala rekonkvista. Nás tu však vysoký počet turistov dlho nezdrží a ešte v ten deň sme sa presunieme na pobrežie do Llanes.
Llanes je všetko, čo som od severného pobrežia očakávala – vietor a dážď striedajú horúce slnečné lúče, oceán trieska o útesy, za ktorými sa vypínajú zelené hory a s nami zase trochu trieskajú miestne ceny. Sever je naozaj drahší ako zvyšok Španielska, ale Asturias stojí za to.
Z Llanes pokračujeme cez pobrežné vetry, ktoré mi posúvajú bicykel o meter, do Suances v Kantábrii. V tomto surferskom mestečku sledujeme v plážovom bufete pri ihrisku Oskiho ako lieta od rána do večera s kopou kamošov.
Náš posledný cieľ je Santander. Po odoslaní bicyklov si doprajeme oddych v tak trochu podpriemernom kempingu Virgen del Mar blízko malej pláže, ktorá počas odlivu vytvára mini jazierka ideálne pre deti. Proste trojdňová dovolenka, na akú sme neboli vôbec zvyknutí a začalo nám byť dlho. Samozrejme zima ako na Sibíri, ja som z tých holých deciek váľajúcich sa celý deň v studenom oceáne za šlahajúceho vetra nechápala.
A potom sme proste odleteli. Už sme sa tešili na náš byt, dokonca aj na prácu a na všetkých doma. Často sa nás pýtajú, čo by sme spravili inak, kebyže ideme ešte raz. Ja asi veľa a zároveň nič. Dnes už skôr so smiechom spomíname na tlačenie bajkov, na pokazený vozík a vyšlahané bzrdové platničky a sme vďační, že sme to v podstate v zdraví celé prežili. Každopádne tie tri mesiace v trojici stáli za to!
