Vysvetlenie tohto fenoménu može byť jedným z kľúčov k odhaleniu geniálnych vlastností vody. Je známy už od roku 1893, kedy ho objavil britský inžinier William Armstrong, ktorý naplnil dva vínové poháre chemicky čistou- deionizovanou vodou. Tieto poháre boli spojené bavlnenou šnúrkou a vystavené vysokému napätiu. Po nejakom čase šnúrka spadla do jedného z pohárov, no na veľké prekvapenie pána Armstronga, voda ostala spojená a vytvorený bol mostík! Napriek jednoduchosti tohto experimentu sa v ňom dajú pozorovať veľmi kontraintuitívne udalosti.
Tečie oboma smermi a povrch rotuje
Tento fenomén bol veľmi dôsledne preskúmaný rakúskym doktorom Elmarom C. Fuchsom počas jeho postdoktorandského pôsobenia na Univerzite v Grazi. Prvou vecou, ktorú si všimol bol pulzujúci mód pred vytvorením mostíka. Jedna kadička ako keby chcela pľuvať na druhú. Tento fenomén je vysvetlený, volá sa elektrostatické rozprašovanie. Čo ale vysvetlené nie je, je to, čo nasledovalo. Voda sa spojila a následne vytvorila mostík (mostíkom sa to nazýva až vtedy, keď táto konekcia zmohutnie a kadičky vieme odtiahnuť bez jeho porušenia. Dá sa tak spraviť až do 2,5cm). Následne je vidieť, ako v jednej kadičke začne vody pribúdať a v druhej ubúdať. Na vizualizáciu toku použili Schlierenovu metódu, pretože mostík je vysoko závislý na konduktivite, ktorá ak presiahla hodnotu 1,2 mikroSiemensov, mostík sa dezintegroval. Kvôli tomu sa pri experimente používali platinové elektródy, z ktorých sa na rozdiel od železných, alebo oceľových nevytrhávajú ióny a teda vodu nekontaminujú. Pri tejto metóde sa použili kubické nádoby a to preto, lebo Schlierenova metóda pozostáva z dvoch šošoviek, ktoré sú pred a za kadičkami, z jednej strany sa svieti a na druhej strane sa nachádza kamera. Ak niečo nezmení index lomu, všetko vidíme tak, ako predtým. No ale tu ten index lomu svetla niečo zmenilo (neskôr sa zistilo, že to bola teplota, ktorá sa v mostíku šplhá až na 50°C) a bolo toho vidieť veľa. Jedna z najšokujúcejších vecí bolo, že bolo zpozorované prúdenie oboma smermi. Na ešte lepšie zvizualizovanie toku neskôr použil polyamidové častice, kde ho čakal ešte väčší šok! Povrch mostíka rotoval veľmi veľkou rýchlosťou a tiekol jedným smerom, kdežto vnútro mostíku šlo opačným.
Množstvo transportovanej vody
Aké bolo množstvo transportovanej vody? Na takúto otázku sa dala veľmi ľahko nájsť odpoveď podložením kadičiek dvomi váhami. Výsledok bol, že za necelých 200 sekúnd sa transportovalo až 10 gramov vody z anódy do katódy, kde sa nachádza majoritný tok mostíka. Avšak niekedy-a nikto nevie prečo, sa tento majoritný tok otočil a tiekol z katódy do anódy. Kedže voda je dipolárna molekula, p. Fuchs začal rozmýšľať nad prenosom náboja medzi molekulami a preto sa rozhodol pozorovať meniace sa pH v takejto vode. Avšak už pridanie samotného pH farbiva veľmi zvyšuje konduktivitu vody a teda aj množstvo iónov v nej, preto po pridaní tohto farbiva mohlo diať niečo úplne iné ako bez neho. Preto spravil 2 experimenty: pri prvom pridal pH farbivo už na začiatku, pri druhom až po tom, ako mostík bežal 30 minút. Medzi týmito dvomi experimentami bol vidieť veľký rozdiel. V prvom sa pH dvoch kadičiek veľmi odlišovalo, pri druhom odlíšenie nebolo takmer žiadne.
Zmena atmosféry
Kedže voda má čo to dočinenia s našim životom a atmosférou, Fuchs to skúsil aj v niekoľkých rôznych atmosférach. V héliu sa namiesto vodného mostíka vytvoril plazmový, ak použil oxid uhličitý, mostík bol tenší. V dusíku a kyslíku problémy nemal.
Celú jeho prezentáciu si možete pozrieť na youtube: http://youtu.be/N1At3Gcd-No
