Piatok. Pár minút po pol tretej, ak som náhodou nemala hodinky, veža na námestí mi to hrdo ohlásila známym: Bim-bam. Deň, na ktorý som sa nejako špeciálne nepripravovala, no predsa niečím výnimočný. Plná očakávaní, vopred naučených viet a úsmevov á la piatkové rande, som sa mu vybrala rovno oproti. Vysoký, čierne oči, krátke hnedé vlasy. V tej chvíli som zabudla na všetko, čo som mala pripravené. Bolo na čase spustiť spontánnosť. Prvé ahoj, stisk rúk, rozpačité úsmevy..... V prvej chvíli mi hlavou prebehlo: Aké trápne.... Takto som si to nepredstavovala. No s netrpezlivosťou som čakala, ako sa to bude vyvíjať ďalej.
Sadli sme si do malej útulnej čokoládovne. A rozhovor sa mohol začať. Podľa rád mojich spolužiačok, ktoré občas beriem s rezervou je prvotný dojem veľmi dôležitý. A začalo sa to odznova. Čo mám rada, knihy, hudba, škola, rodina.....Všetko, o čom sa na prvom rande zvyčajne hovorí. Už mi ani len nenapadlo zapodievať sa myšlienkou, ako prebehlo naše zoznámenie. Existovala prítomnosť a slová. Jeden o druhom sme sa postupne dozvedali viac.
Pomaly sme chlipkali z chutnej čokolády, hovorili o blízkej budúcnosti..... Všimla som si, že sa k nám blíži vysmiata čašníka s plným podnosom, na ktorom mala aspoň päť pohárov s nápojmi. Ani som si len neuvedomila, koľko nepríjemností môže spôsobiť moja kabelka položená pri stolíku. Čašníčka, ktorá mala na perách ešte pred chvíľkou široký úsmev, sa zachytila o remienok MOJEJ kabelky a teraz ledva udržala balans, podnos to isté však už nedokázal. Nevedela som čo skôr. Smiať sa alebo plakať? A práve dnes sa musí stať práve toto! Tri poháre sa premenili na črepy a jeden akoby zázrakom „prežil“. Môj „princ na bielom koni“ si všimol moju červenú tvár. Bola som mu vďačná za pohľad, ktorý mi vtedy venoval. Prestala som sledovať ako sa čašníčka snaží upratať črepy a rozliate nápoje. Jediné, na čo som sa zmohla bolo: Prepáčte. Trápnejšie som sa už dávno necítila. Napriek tomu som bola kamarátovi vďačná, že rýchlo zaplatil účet a my sme sa mohli vytratiť. Už dlho do tej čokoládovne nezavítam- pomyslela som si.
Blížila sa hodina nášho lúčenia. Nič, len krátke ahoj, bozk na líce a vzďaľujúca sa postava. Odchádzala som s myšlienkou, že ten deň bol hotovou katastrofou. No potom prišli ďalšie a ďalšie stretnutia. Keď som si to celé neskôr rekapitulovala, nebolo to až také zlé. Veď prvé stretnutia bývajú vždy niečím zvláštne, hrozné a najkrajšie....Či nie?
