Možno to isté ako minulý rok. Sestrička jej nakreslí obrázok a od rodičov dostane nejakú knižku. Zamračila sa. Nie, už nechce knižky, ani žiadne obrázky. Chce malého maznáčika, po ktorom túži už tak dlho. Prvýkrát ho videla v reklame na krmivo pre psov. Maličký pokladík s krásnou dlhou srsťou, ňufáčikom ako gombička a zvedavými hnedými očkami. Bude sa k nej túliť tak, ako sa túlil k tej dievčine z reklamy. A ona ho nedá za nič. Chce psíka!
Dnes je z nej predsa malá slečna, ako jej už od rána hovoril ocko. Tak prečo by sa nemohla starať o zvieratko? Áno, pamätala si mamičkine slová: nie, nemôžeme, nechceme... To bol vždy to prvé, čo počula, keď sa chcela rozprávať o psíkovi.
Všetko bolo nachystané! Koláč bol na stole, nechýbali ani poháriky na nejakú malinovku a miska arašidov. Nič veľkolepé, no to jej v tej chvíli nevadilo. Kdesi v srdiečku totiž ešte stále dúfala, že zo skrine vybehne jej budúci malý kamarát. Do izby vošla už aj sestrička na vozíku. Ocko ju zozadu tisol. „Je načase dostať darček," povedala mamina a podala jej malý balíček. Chtivo ho rozbalila. Pred sebou zrazu mala malú porcelánovú bábiku v nádherných šatách. Poďakovala, tak ju to predsa naučili. Ešte bola na rade jej staršia sestrička. Tá jej do ruky vtisla už tradičný obrázok. Obrysy káčera Donalda už boli istejšie ako minulý rok, dokonca aj písmo sa zdokonalilo. Usmiala sa, lebo vedela, že to zaberie viac ako slová a vtisla svojej staršej sestre bozk na líce. A bol koniec. Nie, to nie je možné! Veď chcela len jeden darček. Mala len jedno želanie. Ocko si všimol jej smutnú tvár a pohladil ju po plavých vláskoch. „Vieš, že si to teraz nemôžeme dovoliť. Keď budeš väčšia, bude aj psík. Dobre?" snažil sa ju uchlácholiť. Čo mala povedať? Pokývala hlávkou na znak súhlasu.
Ubehlo pár mesiacov a opäť bol jeden z tých všedných dní. Na pleciach niesla tašku . Vracala sa domov zo školy. Rodičia budú šťastní, opäť dostala pochvalu! Odomkla dvere bytu a vošla dnu. Vbehla do obývačky, no zrazu zastala. V jednom kresle sedela jej mamina a v druhom suseda z vedľajšieho vchodu. V náručí mala malé šteniatko, ktoré sa zvedavo obzeralo okolo seba. Pokoj, treba zachovať pokoj. Čo ak to šteniatko nebolo pre ňu a teta prišla len na bežnú návštevu? Pani vstala z kresla a usmiala sa na ňu. „Počula som, ako veľmi túžiš po psíkovi. Naša Elza mala šteniatka, no a jedno nám zostalo. Myslela som si, že by si bola preňho dobrou paničkou!" „Ja - ja?" zahabkala. „Áno, ty", odpovedala teta. „Ten psík je naozaj pre mňa?" spýtala sa neveriacky. „Naozaj pre teba", uisťovala ju suseda. „Mamička, mamička.. Však si ho môžem nechať?" vrhla sa k mamine a silno ju objala. „Môžeš", povedala napokon. Pustila maminu a rozbehla sa k šteniatku, ktoré jej suseda podávala. Zobrala ho do rúk a obsypala spŕškou detských božtekov. Do izby prišla aj jej sestrička. „Pozri! Pozri! Máme psíka!" kričala radostne a podišla k sestričke. Podala jej malé šteniatko, aby sa aj ona potešila a dotkla toho krehkého stvorenia. Už bolo len a len ich! V tej chvíli bola tým najšťastnejším sedemročným dievčatkom na zemi.
