Podišla bližšie k posteli, pomaly na ňu vyliezla a smerovala priamo do jej stredu, kde sa všuchla pod perinu. Už sa cítila bezpečne. Ani macko sa nebál. Zatvorila hnedé očká. Zaspala.
Bol to krásny sen. Sedela na drevenej hojdačke, ktorú jej ocko vyrobil ešte minulé leto. Stál pred ňou a hojdal ju. A ona letela vysoko až k samotným nebesiam. Mala pocit, že sa kľudne môže dotknúť toho bieleho piráta, ktorý brázdil letnú oblohu hore a dole. Keď prestala sledovať naháňačku oblakov pozrela na ocina. On nebol šťastný. Neusmieval sa, po lícach sa mu spúšťala slza. Niečo, čomu malé dievčatko nerozumelo. Ona sa smiala, tešila sa zo slniečka, ktoré ju príjemne hrialo. Tešila sa z toho, že ju ocko hojdá, že má nebo na dosah detskej rúčky.
Niekto jej tam však chýbal. Zrazu sa cítila zvláštne, akoby jej ukradli radosť, ktorú cítila ešte pred chvíľkou. Videla samú seba ako jej úsmev mizne z tváre, ako sa jej po líčkach kotúľajú obrovské slzičky. Jej detská dušička tomu nerozumela. Mama. Chýbala jej mama. Nebola tam, netešila sa s nimi. Zrazu pochopila. Ocko plakal, lebo mu chýbala jej mamička. Nebola nikde. Zrazu ju uvidela pred sebou. Bola iná, biela a mala strnulú tvár. Vtedy jej mysľou prebehlo slovo, ktorému dovtedy nerozumela- Smrť. Nie!
Otvorila očká. V náručí už nemala macka. Cítila zvláštnu prázdnotu. Pozrela vedľa seba. Áno, našla ho. Našla svojho macka, ktorému povie čo sa jej snívalo. Aký hrozný sen sa jej spremietol. Vyžaluje sa mu so svojimi detskými pocitmi. On ju pochopí. Porozprávala mu všetko. Zašepkala mu každý detail svojho sna. Zazívalo sa jej. Nie, nemôže zaspať. Čo ak sa jej bude snívať opäť ten hrozný sen? Premáhala sa, prosila macka, aby ju nenechal zaspať. Nepomohlo.
Pretiahla sa na posteli ako malá mačička, rozlepila oči. Rýchlosťou blesku sa pozrela vedľa seba. Spala tam. Jej a ničia iná mamička. Bola šťastná.. Bol to iba sen. Sklonila sa a dala mamičke božtek na líce. „Ľúbim ťa mamička," zašepkala.
