Dnes som zle vstala. Áno, to sa občas stane každému. Pre dievčatá s diagnózou F50, ako som aj ja, to však môže byť komplikácia priam fatálna.
Že zveličujem? Áno, možno trochu... ale je na tom aj niečo pravdy.
Zle som sa vyspala? Som nahnevaná a napätá. Mám zlú náladu? Odrazí sa to na jedle. Hnevám sa na jedlo. Mám pokušenie nejesť. Pre bývalú anorektičku, ktorá teraz bojuje so svojou závislosťou, je to veľká výzva.
Otázka priam Hamletovská: "Jesť či nejesť?"
Nejesť. Len nepribrať!
Po nejedení príde hlad, napätie, zlosť, sebaľútosť, výčitky, závisť. Tadiaľ cesta nevedie. Nie pre mňa.
Teda jesť.
Ale čo a koľko?
Len aby som nepribrala!!! Prírastok na váhe je ten najväčší démon.
Ale rozšíri moje možnosti a zvýši mi sebavedomie v boji so strašným protivníkom.
Čo sa mi stane, keď priberiem? Iba to, že mi bude čoraz jasnejšie, čo v živote chcem dosiahnuť!
Myšlienky hučia, revú ako hlučná Niagara: "Nejedz to! Nesmieš to zjesť! Priberieš z toho! Nesmieš pribrať! NEPRIBERAJ!
Jem ďalej.
Výčitky svedomia prichádzajú vo vlnách a zalievajú ma. Vlny cunami, topím sa v nich. Ale vynáram sa a nenechávam sa nimi stiahnuť dolu.
Opäť krik mysle: Prestaň už jesť! Okamžite! Už ani sústo! Nechaj to na tanieri!
Že je to chutné? To anorektická myseľ nezohľadní.
Na obed dnes bola žemľovka s makom a jablkami. Klasické chutné jedlo. Ja som sa naň mračila ako sto čertov. Nenávidím sladké. Prečo? Lebo zo sladkého sa priberá.
Ale dnešnú výzvu sladký obed som zdolala. Čo ako ma pokúšalo a hučalo mi to v hlave, aby som nejedla, neposlúchla som. Teraz mám hlavu ako v úli a cítim obrovskú únavu. Výčitky svedomia a strach, že priberám. Vo štvrtok po pohľade na váhu "skolabujem". To budú ťažké kilogramy plus! Veľa.
Všetko to predčí hrdosť. Nedala som sa zlomiť, neohla som sa.
Zase som si dokázala, že som zdravšia.
Jedla som normálne. Hurá!
Teraz som silná, a nie, keď hladujem a manipulujem.
