Hlava mi funguje na plné obrátky dvadsaťštyri hodín denne. Myšlienky sa hrajú na formulu a niekedy ani nestíham sledovať, koľký okruh ktorá z nich práve ide. Robia hluk, decibely trieskajú ako na diskotéke. Myšlienkovo som hyperaktívna, a tak som nútená snažiť sa ich usmerniť konštruktívne. Rada pozorujem ľudí. Možno aj preto, že som vyštudovala psychológiu a nadchýňať ma táto humanitná disciplína neprestala dodnes.
Často si krátim čas tým, že potajomky v hlave analyzujem niekoho správanie alebo konanie. Všimla som si, že mnohí ľudia sú akoby vnútorne, a často aj navonok, vyprahnutí. Z takých ľudí mám pocit, akoby boli iba chodiace telá. Ich energetické pole je oslabené zrejme aj následkom toho, akú náročnú dobu momentálne žijeme a aké vysoké nároky sa kladú na naše zvládacie mechanizmy. Títo ľudia sa vyznačujú uhýbavým pohľadom, "zvädnutou" neverbálnou komunikáciou, pomalou chôdzou, nedbanlivým držaním tela, strhaným výrazom tváre, zanedbaným vzhľadom a neschopnosťou nadchnúť sa či vybŕdnuť z toho svojho zombie-módu. Len tupo hľadia pred seba alebo na displej smartfónu. Keď sa k nim priblížim, cítim z nich strach, bolesť, neistotu, ale aj tendenciu k agresívnemu správaniu či sebadeštrukcii.
Raz som ráno pred ôsmou nič netušiac cestovala do práce v MHD, keď tu zrazu sa mi naskytol katastrofálny výjav. Na zadnom sedadle sedela korpulentná žena, ktorá pospávala a šíril sa okolo nej nevábny alkoholický puch. Bolo to ako päsťovka do nosa, facka na líce a trápenie pre oči v jednom. Ľudia ako táto neznáma žena sú stroskotancami, ktorých produkuje táto doba bohatá na negatívne vnemy a neustálu prítomnosť rizika. Pokusov o narušenie stability je toľko a nápor na psychické rezervy taký silný, že odolať sa stalo skutočnou výzvou.
A predsa to nie je nemožné. Existujú výnimky, ktorých vnútorné svetlo nestratilo nič zo svojho jasu. Títo ľudia sú pre mňa úžasne inšpiratívni a som šťastná, že ich zopár mám aj medzi priateľmi. Vážim si ich a mám ich rada, lebo im nechýba zmysel pre humor a tešia sa zo života aj napriek tomu, že by si mohli nájsť milión vecí, na ktoré by sa mohli sťažovať. Šíria pozitívnu energiu a tým, akí sú, zlepšujú náladu. Aj napriek obmedzeniam sú aktívni po všetkých stránkach a vedia sa nadchnúť pre doborodružstvo. Dávajú mi pocit stability a pripomínajú mi, že si netreba zúfať, ak je život práve viac krutým a nie vždy spravodlivým hokejovým zápasom ako harmonickou prechádzkou po pláži pri západe slnka. Rada sa nimi nechávam inšpirovať a snažím sa robiť čo najviac pre to, aby som sa im priblížila v tomto móde fungovania. Toto sú tí novodobí "utajení" terapeuti, ktorí pomáhajú bez nároku na odmenu, aj keď zväčša ani nemajú psychologické vzdelanie. Presne takých ľudí tento ubolený a oslabený svet potrebuje a potrebuje ich veľa práve preto, aby prestal "produkovať" stroskotancov bez štipky entuziazmu.
