Denník N pred dvomi dňami prišiel s článkom, ktorý odrážal osobnú skúsenosť jedného z jeho reportérov s depresiou. Nebál sa otvorene pomenovať viaceré problémy, ktoré sprevádzajú užívanie antidepresív a benzodiazepínov, vrátane straty libida či iných nežiaducich účinkov. Vyvolal odozvu u stoviek ľudí a mnohí sa s jeho skúsenosťou dokázali do značnej miery stotožniť.
Aj keď sa psychiatrické ochorenia stávajú realitou pre čoraz väčšiu časť populácie, značná časť spoločnosti má ešte stále tendenciu ich bagatelizovať, prípadne šíriť celkom mylné presvedčenia. Niektorí tvrdia, že užívať antidepresíva je slabosť, ďalší zas "vtipkujú", že všetko vyrieši alkohol, nikotín alebo marihuana. Na pole osvety v súvislosti s duševnými chorobami a psychofarmakami je potrebné zasiať ešte veľké množstvo semienok osvety, ako sa o to usiluje napríklad Liga za duševné zdravie.
Je to už viac ako dvadsať rokov, čo užívam psychofarmaká. Za ten čas som s nimi nadobudla rôzne skúsenosti, tie bizarné a nebezpečné nevynímajúc. V mojich tridsiatich štyroch rokoch sa mi konečne darí pomalými krokmi a pod dohľadom skúseného psychiatra dávky znižovať na minimum a dúfam, že raz budem fungovať úplne bez nich.
V minulosti som urobila chybu, ktorú som trpko oľutovala, lebo ma uvrhla do najhoršej beznádeje, akú som kedy prežila. Stačila jediná poznámka v zmysle, že psychofarmaká užívajú len slabosi.
Teraz by som si pri takom tvrdení len zaťukala na čelo a pomyslela si o dotyčnom, že sa asi s koňom zrazil, no vtedy ma položilo na lopatky. Z jedného dňa na druhý som prestala užívať lieky, ktoré som brala dlhé roky v dosť vysokých dávkach. Úplná deštrukcia môjho duševného života na seba nenechala dlho čakať. V dôsledku toho som sa k liekom na depresiu a úzkosť a všetkému tomu peklu s nimi spojenému musela vrátiť opäť, no tentokrát musela byť moja liečba ešte "obohatená" o benzodiazepíny. Nemohla som jesť, ani spať. Bola som živá mŕtvola.
Keď som sa ako-tak vyhrabala z toho marazmu, do ktorého som sa dostala, nasledovala ďalšia rana, tentokrát od sestričky na psychiatrii. Druhá hospitalizácia, ešte väčší prepad do ničoty. Preplakala som celé dni a v podstate som o sebe nevedela - taká omámená som bola liekmi, čo ich na psychiatrii jedli všetci pacienti. Bola som rezistentná voči terapii, ktorú mi nasadili, a tak mi to lekárka dala pocítiť, keď skonštatovala, že sa nikdy nevyliečim. Zbavila sa viny tým, že ju hodila celú na mňa. Personál nemocnice so mnou jednal absolútne necitlivo a neúctivo, no po čase som sa dopracovala k tomu, že som im to prestala vyčítať. Boli bezradní, tak ako ja.
Nechcem tu kritizovať nemocničnú liečbu psychiatrických pacientov, antidepresíva, ani tie veľakrát démonizované návykové benzodiazepíny, lebo majú svoju nezastupiteľnú úlohu v terapii závažných psychiatrických ochorení či náhlych psychických tráum a niektorým môžu pomôcť. Myslím si, že psychofarmaká sú do istej miery nadužívané, lebo v mnohých "ľahších prípadoch" by stačilo upraviť režimové opatrenia. Žiaľ, ľudia chcú veľakrát instantné riešenia typu všetko a hneď a doslova lieky žiadajú. Nevedia vydržať sami so sebou, nedokážu zvládať úzkostné alebo depresívne myšlienky. Keď sa pridá tlak farmafiriem, niet sa čomu diviť. Zo závislosti v dôsledku dlhodobého užívania benzodiazepínov sa človek spamätáva častokrát aj dlhé roky a bez umelej podpory antidepresív dlho a namáhavo hľadá svoj modus operandi. Nie je to však nemožné, aj keď to vyžaduje nemalé úsilie.
Úzkosť, depresia ani žiadne iné psychiatrické ochorenie sa nedá poraziť. Dá sa s nimi len naučiť koexistovať. Vyzbrojiť sa trpezlivosťou a mať na pamäti, že jeden krok vpred automaticky znamená dva kroky vzad. Nestratiť pokoru, hoci sa možno choroba dala na ústup, a byť v pravidelnom kontakte s psychiatrom. Dodržiavať režimové opatrenia, ako sú pravidelné stravovanie a režim spánku a pohybu, vyhýbanie sa spoločensky tolerovaným nerestiam vrátane trávenia dlhých hodín pred televízorom a/alebo na sociálnych sieťach a pestovanie zdravých vzťahov s najbližšími. Pokúsiť sa vystúpiť mimo svojej zóny komfortu a zapojiť sa do dobrovoľníctva. Vzdelávať sa a zvyšovať svoje povedomie o psychiatrických ochoreniach a ich terapii.
Prajem si, aby všetci ľudia, ktorí sa potýkajú s psychiatrickým ochorením, našli cestu k vnútornej slobode. Mne sa to po rokoch podarilo, keď som zistila, že "choroba duše" je pre mňa sprievodkyňou a poradkyňou na ceste za lepšou verziou môjho ja a musí byť pre mňa absolútnou prioritou začleniť ju do svojho života tak, aby ma "neprevalcovala."
