Nie je to tak dávno, čo som uverejnila blog, ktorým som sa snažila upozorniť na desivú situáciu s bezdomovcami na Račianskom mýte. Tieto svoje postrehy, vrátane autentického obrazového materiálu, som sprostredkovala aj kompetentným, no k objektívnemu zlepšeniu podmienok neprišlo. Táto situácia ma mrzí o to viac, lebo je ponižujúca pre všetkých zúčastnených, samotných ľudí bez domova nevynímajúc, aj keď tí si to možno tak neuvedomujú. Nežijú, len živoria, konštantne spití až na mol najlacnejším alkoholom, bez štipky ľudskej dôstojnosti.
Keď som sa presťahovala do pokojnej časti Petržalky, dúfala som, že tu budem ušetrená nechutných zážitkov. Žiaľ, nestalo sa tak. Stačilo ísť v horúci letný deň v MHD a mať to "štastie", že cestou pristúpi existencia, ktorá svojím zovňajškom pripomína človeka už len veľmi vzdialene. Minule môj žalúdok urobil nepríjemné salto vzad, keď som zacítila paralyzujúco odporný pach, ktorý sa šíril z jedného postaršieho cestujúceho. Pripomínal zmes moču, potu, výkalov a lacného alkoholu. Zastavila sa mi myseľ a premýšľala som, či sa niektorí ľudia necítia. Nebola som v tom sama, lebo aj viacerí spolucestujúci nabrali zelenkavý odtieň v tvári a znechutene si zakrývali nosy.
V Petržalke niekedy netreba kvôli bizarným príhodám ani len vytiahnuť päty z bytu. Naposledy ma premkla hrôza, keď sa nocou z ničoho nič začal ozývať ženský vreskot. Nevidela som nikoho, no nadobudla som dojem, že ten strašný krik patril nejakej narkomanke alebo psychicky narušenej žene, ktorá v akomsi afekte hnusne nadávala imaginárnym nepriateľom, pričom používala tie najexpresívnejšie vulgarizmy, aké existujú, a začínajú na písmená ko... a pi... . Ledva som sa z toho zážitku spamätala, opäť sa zopakoval, tentokrát za bieleho dňa. Pomyslela som si len, aký osud sa asi tak môže skrývať za týmto hlasom plným agresivity a frustrácie.
Nadávanie zrejme v Petržalke predstavuje akési rozšírené hobby, ktoré sa tu teší veľkej obľube naprieč rôznymi vekovými kategóriami. Minule ma prekvapila jedna distingvovane pôsobiaca staršia dáma v susedstve, ktorá sa opakovane vykláňala z okna a vykrikovala na fajčiarov, ktorí jej vraj do okna fúkajú dym z cigariet, nech s tým okamžite prestanú, lebo ona je po lekárskom zákroku. Touto aktivitou sa táto pani zapodievala asi hodinu, pričom ju vôbec netrápilo, že pod jej bytovkou ani v jej okolí nikto nestojí. Najprv som bola naštvaná, že vrieska na celé sídlisko, pričom to určite počujú aj v Starom Meste, ktoré je odtiaľto vzdialené viac ako 6 kilometrov. Potom mi jej však prišlo ľúto a istým spôsobom som sa dokázala do nej vcítiť. Možno už bola taká frustrovaná samotou a absenciou akéhokoľvek kontaktu, že si vytvorila imaginárnych partnerov na rozhovor. Nemôžem vedieť, čo by taký neľahký osud spravil napríklad so mnou, a tak som si povedala, že ju nebudem súdiť.
K bizarným obyvateľom Petržalky pripočítavam aj jednu osobu mužského pohlavia, ktorá tu v okolí každú chvíľu zvracia, akoby si mala vyzvracať všetky vnútornosti. Možno ide o notorického alkoholika, ktorý sa spíja do nemoty, no túto hypotézu neviem potvrdiť, keďže som ho nikdy v živote nevidela, len počula. Kedykoľvek sa prihodí nejaká podobná situácia, ako som tu opísala, priklincuje ma úžas a ustrniem v paralýze. A tak len počúvam a čakám, aký príbeh mi vyrozprávajú petržalskí "duchovia."
