Úzkosť ma sprevádza celým doterajším životom. Koluje v mojich žilách a akoby snáď bola vzduchom, ktorý dýcham. Všade, kam sa pohnem, ona ide so mnou - môj tieň.
A ja?
Utekám jej.
Kam?
No často k jedlu, veľkému množstvu jedla. Inokedy k úporne vyčerpávajúcej fyzickej aktivite. Z úzkosti do ešte väčšieho diskomfortu. Sem-tam hľadám únik u ľudí. Pomôže, ale len na pár žmurknutí oka. Vlastne niekedy skôr priťaží, lebo človečenstvo prenáša svoju vlastnú tieseň na druhých. Nevyslovená potlačená tieseň kričí najviac. Dá sa odčítať z očí a v noci berie pokojný spánok. Všetci prežívame úzkosť v istej forme. Taký je tento svet.
Ide o to naučiť sa s úzkosťou žiť v harmónii. Učiniť ju spoluzodpovednou za svoje šťastie. Kde je šťastie, tam je úzkosť sporadickým hosťom, ak nie priam vítaným spestrením.
Úzkosť sme si zvykli chápať ako niečo negatívne, chceme sa jej zbaviť, oslobodiť sa. Berieme anxiolytiká, zvyšujeme obrat výrobcom alkoholických nápojov či iných cudzorodých substancií.
A predsa...
Aj úzkosť môže dať vzísť radosti. Treba len nájsť spôsob, ako sa tomu dostať na kobylku. Každý to musí urobiť sám, bez pomoci, intuitívne, meditáciou či modlitbou.
Potom svoju úzkosť možno dokáže objať a nájde sa v harmónii so sebou, s vesmírom.
Mňa od úzkosti k radosti vedie písanie úvah na rôzne abstraktné témy. Tiesňou strápené útroby odomyká pocit tepla a keď som obklopená niečím mäkkým a hrejivým. Pravý elixír predstavuje veľká šálka čerstvého kapučína s lahodnou mliečnou penou, škoricou a kakaom. Najlepším liečiteľom je slnko a ľudia slnečnej povahy, ktorí šíria pozitívnu energiu.
Tam už niet miesta pre psychiatrické preparáty, ktoré človeka otupujú a pripravujú ho o to cenné, čo má - jeho úzkosť, ktorá sa môže stať prameňom skutočného šťastia a života prežitého s elánom do posledného úderu srdca. Úzkosť je krásna. Treba ju len vedieť (pre)žiť.
