Mladí ľudia majú tendenciu vyčítať rodičom veľa vecí. Sú k nim príliš kritickí. Priznávam, bola som rovnaká. Je to štádium osobnostného vývinu, ktorým si každý mladý človek musí prejsť na ceste k autonómii. V dospelosti sa však kvalita vzťahu detí k rodičom zväčša výrazne mení. Konečne si uvedomia, za čo všetko im môžu byť vďačné. Pochopia, že aj keď možno urobili pár chýb, snažili sa zo seba odovzdať čo najviac. V tej danej chvíli skrátka robili to, čo bolo najlepšie podľa ich aktuálnych životných skúseností. Ľudia nie sú dokonalí, a tak dokonalosť nemôžeme očakávať od svojich rodičov, ani od seba samých. Veď aj negatívne životné skúsenosti môžu byť cenné, keď sa na ne neskôr pozrieme z odstupu.
Rodičia v usporiadaných rodinách patria medzi najdôležitejších a najbližších ľudí svojich detí. Je to tak správne, lebo od nich preberajú kľúčové zručnosti a schopnosti pre život. Ja osobne vďačím svojim rodičom za to, že mi ukázali model partnerského spolužitia hodný nasledovania. Sú spolu už vyše 30 rokov a aj keď sa to nezaobišlo bez názorových výmen a problémov, naučili ma, že aj to je súčasťou dospelého vzťahu a netreba pred tým utekať. Takisto som od nich prevzala aktívne trávenie voľného času. Vštepili mi lásku k športu a zdravému životnému štýlu. Vďaka nim viem, že v živote je dobré pridŕžať sa stabilných hodnôt, ako sú láskyplné partnerstvo, vernosť v partnerskom vzťahu, úcta k starším, tolerancia k inakosti, láska k zvieratám, túžba pomáhať či praktizovanie viery. Odovzdali mi dôležité postoje, ako napríklad neprijímať informácie nekriticky a vedieť používať vlastný rozum. Uľahčili a spestrili mi život tým, že mám mladšiu sestru.
Je mi ľúto, že niektoré deti musia vyrastať v nekompletných rodinách. Nekompletné rodiny sú také, kde chýba jeden z rodičov, alebo dieťa vyrastá ako jedináčik. Myslím si, že to tieto deti veľmi poznačí aj do dospelosti. Mužský aj ženský vzor sú pri utváraní osobnosti kľúčové. Na chlapcoch, ktorým napríklad chýbal otec (čím sa nemyslí len fyzicky, ale aj psychicky - teda bol napríklad citovo nezúčastnený a podobne), sa často prejaví, že sú zmätení, ako sa správať k ženám. Je to logické, lebo to nikdy nezažili "na vlastnej koži". Možno o tom čítali, no zažiť niečo a mať niečo sprostredkovane je obrovský rozdiel. Takisto ak matka vychovávala svoju dcéru sama, len ťažko môže vedieť, ako vychádzať s mužmi. Ak zas dieťa vyrastalo bez súrodenca, nezriedka sa myslí, že všetci sa musia prispôsobovať jemu, lebo je centrom vesmíru. To nepredstavuje veľmi dobrú štartovaciu životnú pozíciu. Veľa skúseností, ktoré si deti odniesli zo vzťahu s rodičmi či súrodencami, prenášajú do neskorších partnerských vzťahov. Keď bol vzťah medzi rodičmi dysfunkčný, alebo bol narušený vzťah buď k niektorému z nich alebo k obom, šťastie v láske hľadajú deti takých rodičov, žiaľ, iba ťažko, ak ho vôbec nájdu.
Nie všetci ľudia sa z rodičovstva tešia a nie všetci si ho vyberajú vedome a cielene. My so sestrou sme boli vytúžené deti a cítili sme to celé detstvo, že sme pre našich ročičov prioritou číslo jedna. Mali sme veľké šťastie, že si naši rodičia zvolili výchovu, v ktorej sa spája láska s prísnosťou a spravodlivosťou a existujú v nej jasné hranice. Máločo je totiž pre deti mätúcejšie ako neusporiadaná výchova (takzvaná laissez faire), kde si robia čo chcú a rodičia sa o nich príliš nezaujímajú. Viem, že je to utópia, no želám si, aby každé dieťa malo láskavých, empatických, starostlivých rodičov, ktorí ho podporujú na jeho ceste k samostatnosti a nedusia jeho snahy. Aby pred sebou videlo vzor hodný nasledovania a mohlo sa tak stať svojmu budúcemu vyvolenému či budúcej vyvolenej plnohodnotným partnerom alebo partnerkou. Ak by k tomu raz prišlo, verím, že celková atmosféra v spoločnosti by sa výrazne zlepšila a výskyt psychosomatických ochorení by výrazne klesol. Vo svete tvorenom naplňujúcimi vzťahmi by sa žilo oveľa oveľa krajšie, lebo šťastný a spokojný človek odovzdáva zo seba hlavne to dobré, čo v ňom je a nemusí ventilovať svoje komplexy.
