Milí starostliví rodičia/príbuzní,
prihováram sa vám ako ľudská bytosť s anorektickou minulosťou. Viem, že si prechádzate peklom zúfania a pomaly prestávate veriť, že táto dolina bezmocnosti bude mať koniec a že vyviaznete z toho močiaru strachu a obáv o zdravie a budúcnosť svojej ratolesti. Vidíte, ako vám odchádza pred očami. Chradne zo dňa na deň, akoby trpela nejakou nevyliečiteľnou chorobou, ktorá z nej vysáva život. Vy vidíte jej utrpenie, viete ho precítiť. Prevrávate k nej, no narážate len na hradbu vehementného odmietania alebo zarytého mlčania. Má svoju pravdu a svoje konanie si nedá vyhovoriť. Je nevývratne presvedčená o tom, že je múdrejšia ako vy, ba má viac znalostí ako všetci lekári či terapeuti.
Mladícka nerozvážnosť je opojná a mätúca v tom, ako znemožňuje byť si vedomý rizík, ako nasadzuje krídla neomylnosti, sily a nadradenosti. Všetci sú proti mne, nikto mi nerozumie a nemá ma rád, chcú len, aby som pribrala a bola nešťastná a opustená! Nejak podobne zmýšľa človek, ktorý sa potýka s poruchou príjmu potravy. Myslí si, že ak bude cifra na váhe povážlivo blízko k hmotnosti väzňa v koncentračnom tábore, konečne nadobudne skutočnú hodnotu a všetci ho budú obdivovať, vážiť si ho a zahŕňať ho svojou priazňou, ako po tom vždy túžil. Nechce sa liečiť, odmieta pomoc, nedbá na racionálne dohováranie ani prosby či dokonca hrozby. Však načo aj, keď zrazu cíti takú ľahkosť bytia a prevahu nad všetkými "prízemnými obyčajnými ľuďmi". Neuvedomuje si však, akú spúšť svojím konaním zanecháva. Je v stave, akoby blúznil, bol uväznený v alternatívnej realite žalára excesívneho športovania a prísnych reštrikcií v stravovaní. Kedykoľvek sa s ním chcete porozprávať, reaguje vlnou nevôle a okamžite vstupuje do afektu, kedy je schopný vysloviť myšlienky, ktoré by za triezveho racionálneho uvažovania nikdy nevypustil z úst.
Cítim vaše prekvapenie a hrôzu nad tým, ako prestávate rozumieť tomu, ako sa z vášho potomka stala takáto neľútostná, bezcitná a krutá osoba. Kričí na vás, že mu riadite život, nenacháte ju dýchať a máte jej dať pokoj. A vy sa pritom snažíte robiť len to, čo je vo vašich silách, aby ste jej ukázali, že poblúdila, dala sa zviesť úskočnými bludičkami prebujnelého ega na cestu, ktorá má od zdravého životného štýlu a spokojného harmonického života asi tak ďaleko ako severný pól od južného. Zháňate terapeutov, celé večery ste prilepení k monitorom počítačov a lúskate zahraničné zdroje, aby ste sa aspoň sprostredkovane dozvedeli o tom, čo trápi to stvorenie, o ktoré ste sa starali celý jeho život. Cítite, že sa medzi vás votrel neviditeľný votrelec, ktorý akoby vystaval barikády, ktoré vnímate iba vy. Žijete vedľa seba ako dvaja cudzinci a vždy vás nanovo rozľútostní ten pohľad na tú krehkú existenciu, ktorá s vami býva pod jednou strechou a z ktorej príchodu na tento svet ste sa kedysi tak tešili. Vyplakali ste už Niagary sĺz, premýšľali ste o tejto zapeklitej konštelácii znovu a znovu a nikdy ste sa v úvahách nedostali ďalej ako na ten pomyselný mŕtvy bod - bod bezmocnosti a tichého spolutrpiteľstva.
Teraz s odstupom času vidím, aké muselo byť pre mojich najbližších mučivé vidieť ma v stave, kedy som mala o 15 kg menej ako za čias mojej normálnej váhy. Bola som v neustálom kŕči strachu a úzkosti, telo bez duše, vyhasnutý pohľad a celý deň obsesívne vykonávajúca namáhavé práce, len aby som spálila "nadbytočné" kalórie. Nedbala som na zdravotné riziká, slabosťou som bola zmátožená tak, že hrozilo, že čochvíľa omdliem. Ja som však aj napriek tomu išla zabehnúť polmaratón. V strave som popri tom prijala také reštriktíve opatrenia, že som nezjedla nič iné okrem zeleniny na kvantá. Bola som vyhladovaná, na smrť unavená a strhaná. Všetky svoje vzťahy v tom období som zničila sebastrednosťou a strachom, že ak priberiem, všetci sa mi vysmejú.
Čo týmto mojím apelom chcem povedať? Aj po rokoch boja s nástrahami porúch príjmu potravy existuje nádej na dosiahnutie zdravšieho fungovania. Treba len dúfať a obrniť sa trpezlivosťou. Viem, že to s nami výmyselníkmi nemáte ľahké, no verte, že my sami so sebou takisto nie. Poblúdili sme, zdá sa, vkročili na šikmú plochu a možno by sme aj chceli fungovať inak, len zvyk je, žiaľ, železná košeľa a roky praktizovania očistných rituálov zanechali v našej mysli nezmazateľnú stopu. Stále však stojíme o vašu blízkosť a oporu, aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá. Takže to s nami, prosíme, nevzdávajte. Raz príde ten čas, kedy si povieme stačilo a vrátime sa do normálneho života. Aj márnotratný syn sa nakoniec vrátil k svojmu otcovi a tak aj my.
