Počas volebného víkendu sme s manželom prechádzali okolo hlavnej stanice a s potešením sme zistili, že rozbitý chodník sčasti nahradila uhladená dlažba. Lavičky, kde sa zvykli povaľovať neprispôsobiví občania zahalení v alkoholovom opare, zmizli. Konečne sa deje zmena k lepšiemu - vraveli sme si a mädlili si ruky, že uvedomelý Bratislavčan sa už za stanicu a jej blízke okolie nebude musieť tak hanbiť. Prvé, čo prišelec uvidí, už možno nebudú zúfalci spití do nemoty, ktorí vo fľaši lacného alkoholu utápajú posledné zvyšky svojej ľudskej dôstojnosti. Nie, príde a povie si - ooo, aké estetické okolie stanice! Sem prídem aj nabudúce a poviem o tomto mieste aj mojim známym, lebo toto je určite kultivovaná metropola a stojí za to ju navštíviť!
Len ako dlho tento prvý dojem vydrží?
V posledných rokoch sa v Bratislave mnoho vecí zmenilo k lepšiemu. Či už pomyslím na zrekonštruovaný podchod na Trnavskom mýte, kadiaľ už sa viac nebojím prejsť zo strachu, že ma tam nejaký násilník nebodaj ohrozí na živote, prípadne mi bude chcieť stoj čo stoj nanútiť voňavku, čo sa mu kdesi "prilepila na prsty", na to, že v meste je konečne viac zelene či napríklad na výmenu vozového parku dopravného podniku za modernejšie modely, to všetko sú zmeny, ktoré ma tešia.
Na jeden esteticko-zdravotný problém však mesto nepomyslelo, a to sú fajčiari.
Ako nefajčiarka sa cítim diskriminovaná, ak stojím na zastávke MHD a nejaký "dobrák" mi vyfukuje do tváre dym, pričom mu absolútne neprekáža, že si vypaľuje zobák pod značkou zákaz fajčenia. Toto príkorie som dlhé roky mlčky znášala a len zubami škrípala, že ako ja k tomu prídem a ako k tomu prídu ostatní ľudia, ktorým záleží na zdraví a na životnom prostredí a vdychovať splodiny fajčiarov sa im bridí. Zážitok pod stanicou mi však otvoril oči. Ak som sa voči arogantnému správaniu neohradila, v podstate som ho do istej miery posilňovala a ignorantom nariadení prikyvovala, akí sú oni strašne cool a neohrození a že robia správnu vec, keď nerešpektujú predpisy.
Nie som človek, ktorý má vo zvyku útočiť invektívami či sa vyhrážať. V komunikácii sa snažím čo najviac držať slušnej cesty. Na zastávke Hlavná stanica, kde sme s manželom míňali zo desať narušiteľov pravidla, že fajčiar nemá čo stáť v priestore zástavky MHD, som zažila taký šok, že som nebola schopná konať. K akcii ma vyprovokovalo mladé ucho, ktoré stálo tesne pod značkou zákaz fajčiť a tvárilo sa, že mu patrí celý svet. Slušne som ho upozornila, že tu sa nefajčí, na čo mi mladík kontroval, že prečo to nepoviem tým desiatim ostatným. To ma tak nakoplo, že som sa ho opýtala, či teraz mám akože chodiť po zastávke a všetkých upozorňovať rad radom. Keď som trvala na tom, že jeho správanie mi prekáža, lebo mi vyfukuje dym priamo do tváre, otrávene poodstúpil asi o tri kroky ďalej, pričom bol ešte stále v areáli zastávky. Čo už - povedala som si - mladý je strašne unavený a má dve zdravé nohy, takže ho chôdza straaašne vyčerpáva. Veď aj malé víťazstvo je víťazstvo, hlavne, že sa posunul.
Skúsenosť, ktorú som tu opísala, nie je vôbec ojedinelá. Naopak, počet ľudí, ktorých som v poslednom čase upozornila, že porušujú predpisy, narastá každým dňom. Je pre mňa takým malým sviatkom, keď na zastávke nemusím nikoho naprávať. Niekedy som už taká znechutená, že naštvane odídem na druhý koniec zastávky, hoci viem, že pakovať by sa mal narušiteľ. Už mi skrátka dochádza sila bojovať s veternými mlynmi, keď na ďalšej zastávke budem čeliť rovnakej šikane. Títo ignoranti navyše ešte častokrát nechávajú špaky tam, kde im od ruky odpadnú a absolútne sa neráčia nasmerovať si to ku košu. Potom niet div, že mesto je celé zanešvárené a ohorky sa ďalej kopia - veď keď to urobili ľudia predo mnou, tak prečo by som sa ja mala unúvať?
Nemám absolútne žiadny problém s fajčiarmi, ktorí si svoju neresť odbavia mimo areálu verejných priestranstiev a ohorok zahodia do smetí. Je to ich voľba. Moja voľba je, že nechcem umrieť na rakovinu, obštrukčnú poruchu pľúc alebo podobné fajčením vyvolané ochorenia. Odmietam dýchať fajčiarsky dym. Chcem sa pohybovať v meste, ktoré nie je zahltené fajčiarskym odpadom. Sú to všetko moje práva ako občianky tohto mesta a nebudem len ticho prihliadať, ako sa ma o ne niekto snaží obrať. Ak tento problém nemajú v iných európskych metropolách, prečo sa nemôžeme aj my inšpirovať príkladmi dobrej praxe? Keď sú teraz politici mimoriadne otvorení hlasu ľudu a menšín (alebo sa tak minimálne tvária), nevidím dôvod, prečo by sa nemali zaoberať aj týmto problémom, ktorý už pretrváva roky, no v poslednom čase nabral priam obludné rozmery. Nie, určite to nenechám len tak.
