Denník N dnes priniesol informáciu, že žena pripútaná na vozík a odkázaná na kyslíkový prístroj mala byť počas cestovania vlakom umiestnená do úschovne batožín. Keď sa voči tomu ohradila, sprievodca to zaklincoval, citujem - My to tu takto máme, že vozičkári cestujú tam. Z toho "odfajču" súdnemu človeku zastáva mozog. Nestačí, že ľudia s fyzickým postihnutím majú extrémne náročný život a aj bežné činnosti ich stoja oveľa viac námahy, ešte aj sa stretávajú s diskrimináciou na každom kroku. Pritom nedokážem nájsť jediný racionálny dôvod, prečo by to tak malo byť. Nie sú o nič menej ľuďmi ako tí zdraví a nezaslúžia si, aby sa s nimi jednalo ako s dobytkom. Nehoda či choroba môže postihnúť každého a zaujímalo by ma, ako by sa ten sprievodca asi cítil, keby bol na mieste imobilnej cestujúcej, ku ktorej sa správal tak neúctivo.
Situácia na železniciach je otrasná a zážitok cestujúcej s telesným postihnutím je presným odrazom toho, ako to tam vyzerá. Kultúru národa spoznáš podľa záchoda - znie známe príslovie - a keď cestujúci navštívi toalety na hlavnej stanici v Bratislave, uvidí verný obraz slovenských železníc. Smrad, špina, funguje jediná kabína a aj tam si treba zapchať nos a zatvoriť oči, aby človek ihneď neozelenel a neprišlo nevoľno. Keď už sa spamätá z toho otrasu, môže sa rovno pripraviť na ďalší. Nech ho chráni Boh, aby sa rozhodol cestovať na trati Bratislava - Komárno. Keď to riskne cez víkend, ešte je šanca, že všetko pôjde, ako má. Ak sa však odváži v pracovných dňoch, nech sa radšej rovno obrní oceľovým brnením trpezlivosti. Je možné, že tá trať je v skutočnosti zakliata? Lebo ako inak racionálne vysvetliť, že ak tam v pracovných dňoch náhodou neodrieknu vlak, tak je to rarita, ktorú treba rýchlo zaznamenať do análov kroniky úspechov ŽSR?
S meškaniami vlakov sa toto leto roztrhlo vrece a ak sledujeme situáciu na internete, zistíme, že poriadne nechodí takmer polovica. Ak už aj vlak dorazí, cestujúceho po nástupe omámi silný teplotný šok. Klimatizácia má iba dva stupne - maximum a nula. A tak sa cestovania chtiví môžu pripraviť na dve alternatívy. Buď sa budú triasť a drkotať zubami ako Amundsen počas jeho polárnych bádaní, alebo z nich potečú hektolitre potu a zdusia sa ako sardinky v konzerve po záruke. Pravdepodobne tu vidíme verný odraz amatérizmu a diletantstva tejto vlády, ktoré sa prejavujú vo všetkých sférach spoločenského fungovania, od zdravotníctva cez školstvo až po poľnohospodárstvo a dopravu. Na jednej strane občan stále počúva o tom, že treba odľahčiť klíme a presunúť sa z osobného automobilu k verejnej doprave, no na strane druhej sa na ňu absolútne nedá spoľahnúť. Železnice nevypravia načas polovicu spojov, Arriva chodí ako štrbavé zuby. To si naši vládni dejatelia fakt myslia, že ak bude situácia, aká je, pokračovať, ľudia sa áut vzdajú? Nebudú mať inú možnosť, ako sa k nim vrátiť a na verejnú dopravu úplne zanevrieť. Nikto totiž so sebou dobrovoľne nenechá nakladať ako s handrou.
