Nie som veľmi pretekársky založená bežkyňa, no občas sú pre mňa preteky vítaným spestrením tréningovej rutiny. Navyše rada behám po horskom teréne, kde omamne vonia ihličie a chladí lesná tôňa. Po tejto stránke sa mi včera sen o trailových pretekoch bez výraznejšie masovej účasti splnil.
Už hneď, ako som dorazila na štart, videla som, že usporiadateľ má všetko zorganizované až do najmenšieho detailu. Zázemie, stánok, časomiera, stupne víťazov, ba aj balíčky pre najlepších vo svojej kategórii či účastnícka medaila pre každého, to všetko bolo precízne naskladané a motivačne vyložené tak, aby to bolo pekne na očiach. K tomu všetkému si ešte predstavte rodinnú atmosféru penziónu s ľahkým nádychom čias socializmu a sviežu zeleň v okolí. Pomaličky a nenápadne ako mušky svetlušky za večerného prítmia sa začali objavovať prví pretekári. Ani som nežmurkla a bol ich tam celý hlúčik. Atmosféra dýchala uvoľnenosťou a mnohí bežci sa medzi sebou poznali osobne. V takom prostredí sa aj mne, inak zarytej introvertke, podarilo prekročiť zónu komfortu a nadviazať rozhovor s ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nevidela. Nabilo ma to zvláštnou energiou.
Do štartu zrazu ostávalo pár desiatok minút. Išla som sa teda trošku zahriať, rozklusať po okolí, aby som nebola zo začiatku priveľmi stuhnutá. Zrazu ma premkol zvláštny pocit. Začínalo to v pravej nohe niekde na chodidle. Náhodou mi tam padol zrak a takmer mi vyrazilo dych! Na boku pravej tenisky sa na mňa šibalsky škľabila diera! Čo teraz?!? Mám vzdať preteky, keď som sa na ne tak tešila a išla toľkú diaľku? Nie, to nikdy! Bez boja sa nevzdám! So zúfalým výrazom na tvári som začala blúdiť medzi pretekármi a hľadať nejakú inšpiráciu, ako tú polorozpadnutú tenisku "vytuningovať" tak, aby prežila drastický trail s výdatným prevýšením. Modlila som sa k Bohu pretekárov s rozpadnutou bežeckou obuvou (ak taký existuje), aby niekto mal rezervné tenisky a požičal mi. Nič také. Nakoniec som bola nútená improvizovať. Od kamaráta, ktorý sa zapájal do organizácie pretekov a ktorý ma na účasť na pretekoch namotal, som si vypýtala pásku, ktorou zvyknú policajti označovať miesto činu. Páskou som si na dva krát omotala "hladnú" tenisku a ešte som si pre istotu vzala kúsok do batohu so sebou, keby ju náhodou bolo na Pajštúne treba preväzovať. Nebolo treba! Dobehla som do cieľa trinásta spomedzi všetkých zúčastnených žien a ôsma vo svojej kategórii, s čím som bola v podstate spokojná. Keby som mala viac natrénované zbehy, mohlo by to byť ešte lepšie.
Ale viete čo? V skutočnosti som kvôli umiestneniu nešla. Išla som, aby som zažila niečo osviežujúco nestereotypné, spoznala nepoznané, stretla sa s ľuďmi podobného zmýšľania, prevetrala pľúca, nadchla sa čarokrásnou slovenskou prírodou a pošteklila svoju pohodlnosť. A to sa mi všetko podarilo, a preto som nadmieru spokojná a odhodlaná zúčastniť sa aj ďalších podobných akcií. Už teraz začínam trénovať na ultratrail pre Plamienok na dobročinné účely. Tomu hovorím beh s pridanou hodnotou, a preto ma to tak oslovuje. Veď ktorého bežca, ktorému láska k behu koluje v žilách, by nelákalo behať pre také šľachetné účely, ako je pomoc rodinám, do ktorých tvrdo zasiahla smrť?
