Americkí psychológovia Thomas Holme a Richard Rahe úmrtie blízkeho zaradili na popredné miesto v ich známom rebríčku stresujúcich situácií, ktoré patria medzi najťažšie zvládnuteľné. Či už nás s človekom, ktorý zomrel, spájal veľmi blízky vzťah, alebo sme sa vídali skôr sporadickejšie, často nás zaplaví pocit, že spolu s ním odišla časť nás, úlomok našej minulosti, ktorý bol našou súčasťou. Strata vytvorí prázdne miesto nových zážitkov a budeme sa snažiť si ju kompenzovať vzácnymi spomienkami na spoločne strávené chvíle. Adaptovať sa na túto skutočnosť býva taživé, smutné aj desivé. Pripomína nám to, aký údel, skôr alebo neskôr, neminie ani nás samých, a teda, že budeme musieť opustiť všetko to, čo sme poznali, mali radi a v návaloch zlosti možno občas aj preklínali. Cítime neistotu a strach.
Žiaľ za naším známym, príbuzným či priateľom býva hlboký, krutý, naliehavý a bodavý ako práve naostrený nôž. Aj keď možno dostaneme príležitosť "pripraviť sa" na jeho odchod, ak sme svedokom toho, ako z neho smrteľná diagnóza postupne vysáva život, náš smútok a pocit ukrivdenosti to nezmierni. Tá chvíľa, kedy sa dozvieme, že opustil tento svet, sa nám nezmazateľne vryje hlboko do srdca. Kedykoľvek na to pomyslíme, akoby nám do krvácajúcej rany niekto nasypal soľ. Premýšľame o tom, čo všetko sme mu chceli povedať, aké zážitky s ním prežiť, že sme ho chceli objať a povedať mu, že nám na ňom záleží a máme ho radi. Milé spomienky na neho si budeme naveky chrániť ako vzácny poklad dúfajúc, že k nám "pribehnú" ako také veselé rozradostené šteniatka, keď ich "privoláme".
Vyrovnať sa s úmrtím v rodine je náročné, no môže to nás, preživších členov rodiny, zomknúť do pevnejšieho celku. Rodina sa zastaví v náhlení hektického života, aby sa zišla na počesť zosnulého. Tento jeho posledný dar priviesť svojich najdrahších k sebe sa jednoducho nedá odmietnuť.
Nie je to ani mesiac, odkedy odišiel človek, ktorý mi veľmi prirástol k srdcu. S jeho stratou sa stále neviem zmieriť, hoci som vedela, že táto situácia nastane, a mala som čas "pripraviť sa" na ňu. Odmietala som však veriť tomu, že to bude tak rýchlo. Prišlo to ako blesk z jasného neba a hlboko to mnou otriaslo. Už nikdy sa neporozprávame, viac už nezaznie jeho bezstarostný smiech a nevyplní náš dom klokotajúcou radosťou bezstarostnej povahy. Milovaj objavovanie ďalekých krajín a teraz sa vydal na cestu, z ktorej niet návratu. Možno sa mu zídu exotické jazyky, ktoré za svojho života "nasával" ako taká špongia. Bol to radostný, empatický, inteligentný a láskavý človek. Nadovšetko si cenil slobodu a aj keď mu život pripravil náročné skúšky, on ich vždy riešil ako skúsený diplomat - múdro a s rozvahou. Vidím ho pred sebou štíhleho, opáleného a bezstarostného, ako si na neho budem spomínať vždy. V mojom srdci má naveky pevné miesto a spomienka na neho bude žiť, kým sa sama nepominiem.
A kto vie, možno sa nakoniec zvítame s ním aj s mojím starým otcom. Kým som tu a tak trochu (veľmi) sa desím smrti, utešujem sa tou predstavou, že sa stretneme opäť a budeme stále spolu ako rodina a moja duša bude opäť kompletná žiariť šťastím ako rozradostené dieťa.
