Ísť k psychiatrovi či podrobovať sa terapii bolo v minulosti veľmi ojedinelé. O duševnom zdraví sa v spoločnosti nehovorilo, predstavovalo to tabu. Liečiť sa na duševnú chorobu znamenalo stigmu. Neviem o nikom, kto by vtedy bol zdvihol hlavu a povedal otvorene - "áno, chodím k psychiatrovi a užívam psychofarmaká". Súčasnosť sa od minulosti v súvislosti s povedomím o duševných ochoreniach v očiach laickej verejnosti veľmi nelíši. Áno, našťastie existujú rôzne iniciatívy a formy pomoci, ktoré robia záslužnú činnosť - upozorňujú, že nie je hanba potýkať sa s duševným ochorením, že to predstavuje relatívne bežnú skúsenosť. A v prospech tohto argumentu svedčia aj preplnené čakárne u psychiatrov, kde si pacienti dychtivo podávajú kľučku na ambulancii potom, čo dlhé hodiny trpezlivo čakali v poradí. Nepriateľská nálada voči ľuďom s duševným ochorením a nedostatok osvety však naďalej prevláda a stále sa nájdu takí, ktorí si myslia, že chodiť na terapiu či užívať "lieky na hlavu" je prejavom slabosti.
Boli časy, kedy som aj ja v dôsledku medzier v poznaní prechovávala voči ľuďom s duševným ochorením akúsi formu odmietania, a to napriek tomu, že som sa od detstva podrobovala intenzívnej liečbe u psychiatra. Dokonca to vtedy zašlo až tak ďaleko, že potom, čo sa niekto v mojom okolí s dešpektom vyjadril o užívaní antidepresív, prestala som ich užívať z jedného dňa na druhý, čo predstavovalo jednu z najväčších chýb môjho života. A v tom je podľa mňa jadro celého problému. Totiž, keď človek odmietavo pristupuje k sebe samému ako ja vtedy, s veľkou pravdepodobnosťou nebude mať veľa porozumenia ani pre iných ľudí. Odvtedy uplynuli roky a v mnohom som zmenila svoj prístup.
Nie, stále nemám "patent na rozum", no vďaka tomu, čím som si prešla, začínam chápať hlbšie súvislosti a uvedomovať si, ako veľmi dôležité je šíriť povedomie o psychiatrických ochoreniach a ich liečbe. Aj preto píšem tento rozsiahly príspevok a vopred čitateľov upozorňujem, že ak nemajú chuť veľa čítať, nech radšej ďalej ani nepokračujú, lebo mám toho ešte veľa na srdci. Každému, kto si môj blog prečíta až do konca, vyslovujem úprimné poďakovanie, že to so mnou vydržal, a obdiv, že je natoľko zorientovaný, že vie, akému rapídnemu zvýšeniu výskytu duševných chorôb spoločnosť momentálne čelí, a aké dôležité je sa tým zaoberať.
Ako som už uviedla, s duševným ochorením sa potýkam od detstva. Za tie desiatky rokov, čo sa snažím priučiť spolunažívaniu s úzkosťou, som vyskúšala mnohé prístupy. Podrobila som sa hypnóze, chodila na akupunktúru, pravidelne dochádzala na psychoterapiu, bola hospitalizovaná na psychiatrii, čítala jednu relevantnú publikáciu o duševnom zdraví za druhou, učila sa meditovať a uplatňovať techniky mindfulness, cvičila jogu aj pátrala medzi YouTube videami venovaným rôznym duševným chorobám. Všetko mi čiastočne pomohlo, ale len na chvíľu. Napriek tomu som si zachovala nádej, že po tom všetkom, čím som si prešla, môžem fungovať plnohodnotnejšie a radostnejšie.
Dlhé roky som užívala psychofarmaká a minulý rok koncom leta som sa ich pokúsila vysadiť (tentokrát pomaly, postupne a pod dohľadom psychiatra). Napriek tomu, že som už dlhšie užívala minimálnu terapeutickú dávku, začiatkom tohto roka som sa k nim musela vrátiť, pretože pokus fungovať celkom bez liekov tentokrát nebol korunovaný úspechom. Môj mozog skrátka nebol pripravený tvoriť si dôležité neurotransmitery sám, a tak som mu ich po päťmesačnej pauze musela opäť dodať umelo. Antidepresíva ma z úzkostí teda zjavne vôbec nevyliečili, len ich prekryli. Aj to ma viedlo k rozhodnutiu, že tentokrát je potrebné zapojiť "ťažší kaliber."
Nedávno som sa začítala do výbornej publikácie popredného svetového odborníka na výskum traumy Bessela van der Kolka a objavila techniku, ktorú som ešte nevyskúšala - neurofeedback. Tá vraj pomohla ľuďom s posttraumatickou stresovou poruchou a existujú na to aj zahraničné výskumné štúdie. Tak som si povedala, že ak to zafungovalo u vojnových veteránov či osôb, ktoré prežili vážnu nehodu alebo inú extrémne náročnú životnú situáciu, mohlo by to pomôcť aj mne. Neurofeedback totiž dokáže dať mozgovým vlnám nový impulz, aby nefungovali stále len v zabehaných koľajach mínusového úzkostného módu, ale viac sa dostávali do hladiny alfa. V tejto hladine sa mozog nachádza počas relaxácie či uvoľneného stavu pokojnej sústredenej bdelosti. Počas jednotlivých sedení potom človek za pomoci počítača a skúseného terapeuta trénuje myseľ, aby si zvykla zotrvať práve v tomto optimálnom móde.
Žiaľ, záujemca o neurofeedback si jednotlivé sedenia hradí na vlastné náklady a zväčša ich potrebuje absolvovať aspoň desať, aby mal neurofeedback trvalý efekt. Okrem toho nikto negarantuje, že metóda bude skutočne úspešná, takže výsledok je neistý. Oprávnene si potom človek kladie otázku, či sa na to skutočne oplatí podujať. To však nezistí, kým to nevyskúša, a tak som sa na to odhodlala napriek môjmu skepticizmu. S nedôverou voči tejto metóde som sa stretla aj u niektorých odborníkov, a tak som si povedala, že by bolo zaujímavé poňať to ako čistý experiment. Aj preto som sa rozhodla písať tento blog - ako záznam, ako tento experiment prebieha. Snáď to niekomu v budúcnosti pomôže rozhodnúť sa, či je neurofeedback vhodný aj pre neho, respektíve či mu pomôže. V nasledujúcich blogoch teda budem opisovať priebeh sedení, svoje skúsenosti s touto metódou a pokúsim sa zodpovedať otázku, či nastalo zlepšenie.
Zdroj titulného obrázku: internet
