Áno, bola som na psychiatrii. Viackrát. Užívam psychofarmaká a navštevujem ambulanciu psychiatra. Som preto šialená, alebo je šialený svet okolo mňa a ja som normálna?
Keď som prečítala knihu Sprievodca pre vysoko citlivých ľudí, kontrolky mi chápavo zablikali v náhlom pochopení súvislostí. Ak vnímam niektoré veci inak, intenzívnejšie, je to dar, a nie niečo, kvôli čomu by som si mala zúrivo trhať vlasy a nechať sa odviezť sanitkou zviazaná v kazajke. Jasné, vysoká citlivosť má svoje úskalia, no občas je s ňou celkom zábava.
Naplno som to mohla precítiť, keď som nedávno absolvovala 18-hodinovú cestu do Bruselu a nazad. Neznášam cestovanie autobusom, lebo mi väčšinou príde nevoľno a musím užiť tabletky, ktoré ma tak omámia, že kukám ako čerstvo vyoraná myš. Niežeby ma niekto vyoral, ale cítim sa, akoby ma omráčili panvicou po hlave. Neviem, či ste to niekedy zažili, no nie je to nič príjemné. Neviete, či vám je skôr blbo, alebo chcete len spať a spať.
Cestou do Bruselu som sedela na tom najhoršom mieste v autobuse. Cítila som každý kráter na ceste a na nohy som mala tak málo miesta, že som musela byť poskladaná ako harmonika. Aby to málo nebolo, cestovala som s vyznávačmi takzvanej alkoholovej turistiky, ktorí museli "vyrovnávať hladinku" ešte aj po jednej v noci. Hučali ako nasrdený roj ôs, ktoré sa práve chystajú podniknúť bojový nálet na trúfalého narušiteľa a umiestniť mu do zadnice pár štipľavých žihadiel. K tomu si zorganizovali imaginárnu súťaž s názvom "Východniari majú talent", aj keď ja som skôr mala pocit, že majú akurát tak vypité a okolo speváckeho nadania ich ťahavo rozcítený výkon ani len nebežal. Chcela som mať ticho a prespať tú cestu, aby mi ubehla čo najrýchlejšie.
Odrazu sa vo mne nazbieralo odhodlanie. Nebudem len ticho trpieť a ozvem sa! Pripití "speváci" však na moju výzvu, aby sa prestali hrať na vyhladovanú svorku šakalov, ktorá žalostne vyje na mesiac, vôbec nereagovali. Tú zmes kakofonických pazvukov mi celkom nepomohli prehlušiť ani slúchadlá v ušiach a hudba vypeckovaná na maximum. Zväčša mám nejaké pochopenie pre zábavu, no akosi ho nedokážem nájsť po jednej v noci, keď chcem spať a mám pred sebou vidinu dlhej vyčerpávajúcej cesty.
Únava z nevyspatia po prebdenej noci nebola jediný "darček", ktorý mi moji "empatickí" spolucestujúci darovali. Istá osoba ženského pohlavia cestou v autobuse fajčila elektronickú cigaretu, lebo bola pohodlná ísť fajčiť, keď na to mala priestor, a zrazu ju chytil absťák. Absolútne ju netrápilo, že kým ona si vypaľuje zobák a tvári sa, aká je cool, jej okoliu môže jej neresť prekážať. Už-už som jej chcela niečo povedať, keď ma duchaprítomne predbehol môj sused. S nadšením som ho podporila. Po zvyšok dňa ma však z toho smradu a nevyspatia tak bolela hlava, akoby som na nej mala žeravú obruč, čo sa mi chystá rozpučiť mozog. Vyvrcholilo to tým, že sa mi zatmelo pred očami a takmer som omdlela. Keby som si nebola rýchlo sadla a napila sa vody, bola by som sa v hotelovej hale natiahla aká dlhá, taká široká a museli by ma kriesiť.
Počas výletu do Bruselu som rozmýšľala, či nie som normálna, keď chcem v noci spať, nemám zmysel pre "opiáš" párty, hlučné vyspevovanie, pri ktorom sa triezvym ľuďom ježia vlasy a vypadávajú im zuby, a pre bezobsažné debaty. Potom som si povedala, že s veľkou pravdepodobnosťou som divná, nenormálna, nudná. Ale je mi to jedno, lebo svojím spôsobom som originálna. Iná už nebudem, ani byť nechcem. Vytŕčam kamkoľvek prídem, no postupne si na to zvykám. Vo filmovej verzii Alica v krajine zázrakov, kde hral Johny Depp Klobučníka, je replika, že všetci dobrí ľudia sú tak trochu blázni. Tak, a je to vonku. Som tak trochu blázon a nehanbím sa za to!
