Nikdy sme nemali auto. Všade v rámci mesta sme chodievali MHD, na dovolenky zakaždým verejnou dopravou. Závidela som spolužiakom, ktorých rodičia auto mali, prípadne ich dokonca vozili do školy. Ja som musela chodiť "pešibusom" a pri ceste na dovolenku počítať s nevyhnutným diskomfortom pri prestupovaní z jedného spoja na druhý.
V živote som nesedela za volantom a na mieste pre spolujazdca som sa viezla len veľmi ojedinele. O tom, že by som si mala urobiť vodičák, lebo "už mám na to dávno vek a je to nesmierne praktické, ba až nevyhnutné", som nechcela ani počuť. "Však nech si vodičák robia teenageri alebo dvadsiatnici. Tí sú na to lepšie disponovaní, lebo nevidia za každým rohom nejaké hroziace nebezpečenstvo," odpovedala som na dobre mienené rady, aby som sa konečne rozkývala a niečo robila s tým, že vodičák nemám.
"Však v dnešnej dobe je už štandardom mať auto. Kto nemá auto, akoby ani v skutočnosti nežil. Mať ho je skoro také dôležité ako vlastniť mobilný telefón. Skrátka niečo úplne samozrejmé," doliehalo na mňa zo všetkých strán.
Nebola by som podľahla tomu tlaku. Fakt by som odolala...
Nebyť toho, že si vodičák urobila moja sestra.
"Možno to nie je až také ťažké," uvažovala som. "Veď keď ona sa nebojí šialených motoristov - pirátov veľkomestských ciest, tak prečo by som sa mala obávať ja?"
Dohovárala som svojej splašenej ustráchanej mysli a toľko som sa s ňou dohadovala, až som sa zaťala. Zaťala som sa a išla sa prihlásiť do autoškoly. "Veď kým sa dostanem k šoférovaniu, to ešte potrvá dlho," chlácholila som sa. Lenže to bolo raz-dva. Trvalo to asi tak krátko (teda aspoň mne to tak pripadalo), ako keď niekto kýchne. Ani som sa nenazdala a stála predo mnou výzva. Tá výzva sa volala trenažér.
"Ha-ha, bojí sa aj blbého trenažéra," zasmeje sa možno niektorý skúsený šofér. "Potom načo vôbec lezie do autoškoly a ako chce vôbec jazdiť? Veď trenažér je od skutočného šoférovania na hony vzdialený."
Lenže to nepozná mňa. Mne sa v minulosti osvedčilo ísť najhoršiemu strachu priamo naproti. Vítať ho s otvorenou náručou. Ba skočiť mu rovno do rozškľabeného úsmevu. To je jediný spôsob, ako sa s ním vysporiadať. Nie ho neisto obchádzať, chodiť okolo neho po špičkách, jemne sa ho dotýkať alebo sa mu vyhýbať. A tak som si povedala, že pôjdem cestou priamej konfrontácie aj tentokrát.
V jedno včasné sobotné ráno som sa v dohovorenom čase nesmelo posadila za volant trenažéra. V hlave mi hučalo, ako keby sa mi tam usídlili nejakí hluční kolotočiari. Deň predtým som totiž absolvovala základy 1. pomoci, kde prednášajúci pustili srdcervúce video o najčastejších dopravných nehodách. Nevedela som sa tých výjavov zbaviť, dostať ich z hlavy. Okrem toho som bola dosť nevyspatá. V takomto neblahom rozpoložení som sa teda usadila a úplne zdúpnela. Nedokázala som koordinovať ruky a nohy, mýlila si spojku s plynom, dopravné značky mi pripadali ako najneprehľadnejšia a najzradnejšia džungľa, neustále som vybiehala mimo jazdného pruhu do protismeru alebo na krajnicu. Síce sa to dialo len vo virtuálnej realite, ale to stačilo na to, aby som sa zablokovala a začala panikáriť. To, že ma ten trenažér neposlúchal, ma skrátka dožralo.
Inštruktor sa ma snažil upokojiť, aby som sa nebála, no čím viac mi hovoril, aby som sa upokojila, tým menej sa mi to darilo a tým zbrklejšie som reagovala. V priebehu tých 90 minút som ho tak "žmýkala" (nie, neurobila som to zámerne), že sa asi trikrát vzdialil z miestnosti, aby si zapálil. Môj horor zo šoférovania mu šiel zjavne dosť na nervy, aj keď sa to usiloval potlačiť. Nečudo, že keď sa potom rozhodovalo, kto s kým bude jazdiť, radšej sa ma "zbavil" a zveril ma svojmu skúsenejšiemu kolegovi...
Ešte predtým, než som sa prihlásila do autoškoly, tak som si povedala, že si urobím vodičák na automat. Však načo si to zbytočne komplikovať, aspoň si ušetrím stres. Lenže to Prozreteľnosť zariadila inak. V autoškole, do ktorej som sa prihlásila a kde som poctivo chodila na každú jednu hodinu teórie, mali len manuálnu prevodovku. Aj ma to zarazilo, lebo som o tom nevedela, aj vystrašilo, no už nebolo úniku. A tak som sa musela zmieriť s predstavou, že sa pekne-krásne naučím pracovať s radením rýchlostných stupňov a stláčaním spojky. To však nebolo jediné prekvapenie, ktoré na mňa "vybaflo"...
Netušila som, že sa ocitnem na čiernej listine. Síce imaginárnej, ale aj to sa predsa počíta. V prvom rade zaúradovalo kritérium veku. Nie som vo veku teenagerov či čerstvých dvadsiatnikov, ktorí sa zväčša do šoférovania vrhajú bezstarostne, až s istou ľahkovážnosťou. Ja som si vedomá komplikácií, ktoré môžu nastať. Okrem toho, patrím k príliš zodpovednému a nadmerne úzkostnému typu ľudí, čo všade vidí nejaké riziká, a ak žiadne riziká nejestvujú, tak si nejaké pohotovo vymyslí. Presne takíto ľudia sú postrachom inštruktorov - o dôvod viac ocitnúť sa na čiernej listine. V môj neprospech zahrala aj skutočnosť, že som ženského pohlavia. Údajne to je už úplne celé zle, lebo ženy sa zhadzujú ešte skôr, ako vôbec nasadnú do auta (pripúšťam, to môže byť pravda).
Aké je teda moje poučenie z týchto doterajších zážitkov? Je načase, aby som sa zmierila s tým, že to nebudem mať ľahké. S veľkou pravdepodobnosťou sa nadriem ako kôň. Žiaľ, nenarodila som sa s volantom v ruke, ani som už v perinke nejazdila Rallye Dakar. Nepatrím ani k ženám z rozprávania môjho inštruktora - k takým, ktoré šoférujú ako chlap: s cigaretou v ústach, lakťom vystrčeným von z okna a s prístupom svet-gombička. Ako to zvládnem v premávke a či zo mňa inštruktor úplne neošedivie, to ukáže len čas.
Zdroj hlavného obrázka: The Telegraph
