S Rainmanom je zaručený aj kopanec, krik aj slzy, aj istota, že kráčam v pred a nie vzad. To je betón.
Autista je pravidlo, ktoré pomenúva hranice, cez ktoré môžete prejsť, no nesmiete. Vedomie, že by som mohla no pre pokoj na ceste nesmiem, je trochu zvláštny. Expeduje poriadok do celého ohraničeného priestoru.
Je vytrvalý v opakovaní, opakovaní a opakovaní a v stupňovaní nervozity. Bizarná automatika. Bubliny, ktoré Vám vtedy v hlave hlasno praskajú , rozleptávajú sebaovládanie. No my tiež dokážeme do nemoty opakovať svoje chyby, svoje presvedčenia, až sa o nich presvedčíme na toľko, že o iných nechceme vedieť. Opakujeme svoje ospravedlnenia pre slabosti a zlozvyky.
Rainmanove intenzívne naliehanie a opakovanie je o mnoho jednoznačnejšie, funkčnejšie. Akoby si sám seba neuvedomoval a napriek tomu si krvopotne vydupáva normy pre život. Každá jedna cesta je originál v pohybe. Vedľa neho je síce prašná, ale idete na vlastný pohon a teda poznáte svoje možnosti. Vzdialenosť dáva čas. Priestor medzi dvoma bodmi je plná hodnota
Keď Rainman do nemoty opakuje svoju obľúbenú vetu a neviete, nemôžete ho presviedčať o jej nezmyselnosti, potrebujete si zakričať, kopnúť do niečoho, do niekoho živého, ktorý sa s vami pobije a vy si uľavíte tým, že sa doráňaný bez sily na myšlienku vrátite späť k svojmu Rainmanovi. On stojí na tom istom mieste , na ktorom ste ho nechali stáť, a vtedy sa to stane.
K nikomu inému ste sa vlastne ani vrátiť nechceli, iba k svojmu sprievodcovi, k Rainmanovi, zberačovi vášho ega, ktoré zdisciplinuje a rozhodí po oblohe.
Ako ťažko sa k takému vedomiu prichádza...
