Deň hľadania signálu. V pondelok nám Pavol priniesol nákup z dediny a potom sa zo dva dni neukáže. Pomaly som si začala zvykať na jeho nepravidelné návštevy. Srdce mi už neskákalo ako gumená guľa tresnutá o zem , ktorá sa potom odrážala od stien a viditeľne mykala hlavnou tepnou. Jeho pohľad bol priamy, tuhnúci v priestore medzi mojou a jeho tvárou. Neodvrátili by ho ani všetky druhy ťažkej techniky, ktorá by bola schopná pracovať s jemno hmotnosťou. Dni kedy sme boli s Jakubom sami sme trávili na prechádzkach po okolí, po lese. V deň.9 sme sa pustili smerom k potoku, ktorý bol stále z diaľky počuť. Usúdila som, že bude niekde nižšie ako je studňa, lebo prameň odkiaľ beriem vodu z miestnej studne vytekal a rinul sa kdesi dolu kopcom. Potok to nebol veľký. Voda lenivo obaľovala zvláštne sivo modré kamene, na povrchu obrastené machom. Les bol neobvykle hlučný, akoby dunel a to dunenie ozvena ešte znásobovala. Voda bola priezračná a studená. Jakub napriek tomu držal ruku ponorenú po zápästie a fascinovane pozoroval ako ho voda obmýva a rozpolťuje svoje mokré telo. Po niekoľkých minútach zodvihol hlavu pozeral na to na čo som ja už chvíľu doslova zízala. Do vysokých ihličňanov pozdĺž potoka bol vysekaný úzky pás. Všade na vôkol bolo prítmie lesa , zelené a hnedé a v tom páse svetla sa mihalo obrovské množstvo malých mušiek, alebo komárov, alebo iného hmyzu. Na okrajoch spodných konárov, ktoré boli vo svetle sa leskli obrovské pavučiny a uprostred pásu, ktorý chvíľami až oslepoval sa hmýril tmavý zrnitý oblak. Menil tvar a osciloval na svojej osy uprostred svetelného prierezu ako vzpriečený čierny kôň. Až teraz som si spojila dunenie s je ho pôvodcom. Ani za nič by ma nenapadlo, že by to mohol byť roj, ale Pavol mi to na druhý deň potvrdil a presne ten sa ešte v ten deň presunul na kopec a zakvačil sa na pravé rameno betónového kríža hore na kopci pri doktorovej chalupe. Vypadalo to ako nádor v poslednom štádiu pod pazuchou ukrižovaného. Celé to bolo vraj neobvyklé, pretože včelí roj sa zakvačí na najbližší najvyšší strom a tam sa chvíľu zdržia kým sa neusídlia inde.
Denník: Rojenie je najzložitejší pud. Je to predčasné dozrievanie včelstva v období, v ktorom nie je znáška. Nadmerný výskyt peľu v prírode, nepomer medzi otvoreným a zaviečkovaným plodom, ako aj nepomer medzi starými a novými včelami, nedostatok materskej látky, ako aj dedičná náklonnosť na rojenie. (hladové roje - druh sťahovacieho pudu za výdatnejšou pašou, totálne opustenie úľa)
Pavol ho striasol do malej drevenej škatule a osadil do Janovho včelína a zavrel ho tam na noc. Vraj keby to neurobil, včely by sa nedali udržať v ten deň nikde inde. Možno hľadali signál ako ja dnes. Nie že by som túžila niekomu zavolať, alebo by som čakala telefonát od niekoho z mesta, ale mala som pocit, že ho musím zakresliť do mapy tohto priestoru. Potrebovala som len vedieť kde vôbec je. Mobil sa mi vybil hneď na druhý deň ako sme sem prišli, takže aj tak by mi bol na nič, ale Pavol mi hovoril o nejakom stĺpe, kdesi v lese, pri ktorom kedysi kým nezmizlo elektrické vedenie bol signál. S Jakubom sa nedalo túlať neviem ako ďaleko a nekontrolovane, pretože si vždy našiel niečo čo ho upútalo natoľko, že sme sa aj hodinu nehýbali. Usadil sa pri tom ako pri tom potoku a ja som mu nechala čas. Nad lesom bolo pár neobrobených zarastených polí, či lúk, teraz ich už ťažko rozoznať, boli pooddeľované navŕšenými hromadami skál, čo mi neskôr Pavol vysvetlil, že si tak gazdovia oddeľovali pozemky, aby bolo jasné čo je čie. Napriek bezduchému zámeru to v priestore vyzerá tajuplne keď je to už zabalené v hnedom lese, polepené machom a lesné sovy si na nich v noci porcujú hlodavce. Na dokovej chalupe vraj signál je, ale ten ma nezaujíma. Z tej nory ide trochu strach. Vždy je nejaká alternatíva. Viem si predstaviť , že keby sa čokoľvek stalo, Pavol by sa z ničoho nič zjavil a odniesol by na chrbte mňa aj s Jakubom do bezpečia, k lekárovi, či k sebe domov, aj keď by mal kráčať až do mesta a na konci naposledy vydýchnuť.
Jakub sa zodvihol, mokrú ruku držal ako keby mu nepatrila a vybral sa rovno cez potok k prierezu. Potok nebol hlboký a tak sa ponoril len po členky a ja som šla za ním. Pod nohami sme mali suché, mäkké ihličie hrdzavej farby a vliezli sme do pruhu svetla ako nočné motýle. Na konci bolo ďalšie neobrobené pole, v diaľke sa črtal posed pre poľovníkov. Jakub sa z ničoho nič zvalil do trávy, vyzul si topánky, aj ponožky a začal si odlupovať kožu na spotených chodidlách, čo s obľubou robieva, keď ho po kúpaní vytiahnem z vane. Vaňa, tak na tú som po dvoch týždňoch vážne začínala zabúdať, tak ako na svoj obraz v zrkadle, ktorý sa zúžil na vreckové zrkadielko pri umývaní zubov, ktoré si tiež zabúdam umývať. Človek by neveril ako priestor kúpeľne umocňuje rituály. Opúšťali ma užitočné zvyky akoby som sa rozpúšťala vo vode ako šumienka. Najprv búrlivo syčí a pripravuje sa na splynutie s tekutinou v jednom pohári a napokon sa upokojí a ticho sa nechá vypiť kýmkoľvek kto je smädný. Jediné čo mi v tých dňoch keď sme sa túlali chýbalo, bola Pavlova prítomnosť. Sprievodca s hlbokým, upokojujúcim hlasom a konkrétnym smerom. Nikomu som nechýbala, ani Jakub nik si na mňa nespomenul, nebol zvedavý či žijem, čo robím. Ale aj tento dojem sa mi nejak rozplýval v priestore a nenaliehal tak na moju višumenú hlavu. Bolo to akoby som sa opíjala zabúdaním.
